Starorímsky básnik Ovídius už pred dvetisíc rokmi ponúkal Lieky proti láske, no o ich terapeutickom účinku nevieme nič, ostala len vtipná, duchaplná poézia, takisto večná ako "choroba", ktorú mala liečiť. Ľubomír Feldek prišiel s básnickou zbierkou Lekárnička zamilovaných (Ikar, Bratislava 2004), určenej nie proti láske, ale naopak, na jej povzbudenie, udržanie, podporu. Pozrime sa, čo je v tejto skrinke, ktorá by mala byť rovnako plná liekov ako Ovídiov básnický receptár.

Ostaňme ešte chvíľu vo farmakologickej oblasti: Feldekova lekárnička obsahuje predovšetkým ľudové liečivá, teda najmä ponášky na ľudovú pieseň, rozličné popevky, rozprávkové motívy týkajúce sa viac-menej lásky či milovania, od janíčkovsko-aničkovského typu cez nevinné prekáračky až po kruté konce záhadných zmiznutí a úmrtí, ale artikulovaných, ako je to v ľudovej piesni zvykom, celkom vecne bez emócií.

Teda nijaké narkotiká, afrodiziaká ani viagra (skôr podagra, o ktorej sa zmieňuje Fašiangový rozhovor), sem-tam trošku oplzlostí, no nijaké básnické objavy, ktoré by boli hodné Feldekovho umeleckého formátu a jeho obdivuhodnej predstavivosti. Tu si len takpovediac odskočil do rozprávkového žánru, inak bohato zastúpeného v jeho tvorbe a iba miestami presakuje jeho schopnosť zmysluplne a očarujúco žonglovať s významom slov (Adam a Eva, Stará posteľ) a povymýšľať originálne texty, ktoré práve zamilovanci potrebujú.

V prvej časti nazvanej Srdciarky nevyužil teda Feldek príležitosť, a tak v jeho lekárničke nachádzame viac liekov po expiračnej lehote než účinných preparátov. Celkom iného druhu sú ďalšie časti zbierky Rozhovory, Osemdesiatosem štvorverší a Dvanásť epitafov, ktoré nemajú s básnickou "farmaceutikou" nič spoločné a zaoberajú sa okrem manželských vzťahov aj ľudským spolunažívaním vôbec, ba dokonca majú charakter testamentárnych úvah.

Kým v Srdciarkach si vylievajú srdcia rozprávkové, vymyslené bytosti a robia to dosť ležérne, tu si Feldek vylieva vlastné srdce, zdôveruje sa so svojimi strasťami i pozemskými slasťami a robí to formou briskných dialógov alebo vo štvorveršiach formou humornotiesnivých sentencií, v ktorých - práve on, básnik bez náboženských sklonov! - často apostrofuje Boha, raz kamarátsky až familiárne, raz ponížene a bázlivo.

Táto túžba oslovovať nejakú vyššiu silu nepramení však v nejakej religióznosti alebo v úsilí dopátrať sa zmyslu bytia, veď celé sa to nesie v akejsi ironizujúcej polohe: bytie je skôr pitie a vrcholom blaha nie sú návštevy kostolov, ale krčiem. Bohémsky spôsob života Feldek absolutizuje a škoda, že nevyužil homonymum, ktoré sa priam provokatívne núka: že vlastne aj v bohéme je skrytý Boh.

V každom prípade sú jeho básne z druhej polovice knihy oveľa pestrejšie a nápaditejšie ako z prvej. Za všetkým tým špásovaním, ktoré sa ani v epitafoch netlmí, lež stupňuje, za zdanlivou bezstarostnosťou, ktorá dokonca aj smrť chápe ako nejaký karneval, sa však skrýva dobre utajovaný smútok či clivota, alebo ak chcete, nostalgia (pekné svedectvo je v básni Pavlovnia plstnatá). "To, čo mám, je už len smiech, čo ostal z náreku," priznáva sa Feldek.

Jeho pijanské piesne sú iné než tie ondrejovovské (zbierku s týmto názvom vydal Ondrejov roku 1941), tá jeho utkvelá krčmovosť, ťahaná až do pomyselného hrobu, má v sebe veľa morbídnosti, no zároveň je to akési útešné východisko, hra na posledné veci človeka, ktorá nemá za cieľ zosmutňovať, ale rozveseľovať čitateľa svojím čiernym humorom, ktorý poeticky dokresľujú ilustrácie Fera Guldana.