Romano Prodi opäť postrašil scenárom dvojrýchlostnej Európy. Po summite hláv Británie, Francúzska a Nemecka vyhlásil, že ak do konca roka nedôjde k dohode o európskej ústave, „určitá skupina krajín usilujúcich sa o užšiu integráciu zanechá zvyšok za sebou".

Vyhrážanie sa dvoma rýchlosťami je u predsedu Európskej komisie už mierna obsesia. Robí to pravidelne, prvýkrát pre BBC po kolapse bruselského summitu, keď označil takýto vývoj dokonca za „takmer neodvratný". Tentoraz je však Prodiho príspevok zvlášť vtipný; odznel totiž v situácii, keď jedna členská krajina za druhou ohlasuje uzavretie svojho pracovného trhu pred pristupujúcimi štátmi. Rýchlosť pohybu slovenskej (českej atď.) pracovnej sily bude teda v rozšírenej únii zásadne znížená, kým rýchlosť pohybu sily napríklad nemeckej (a pod.) neobmedzená. Existuje lepší príklad na rôzne rýchlosti ako nerovné zaobchádzanie v jednej zo štyroch základných slobôd, na ktorých únia stojí? Najneskôr o sedem rokov bude síce táto bariéra zrušená, ale dovtedy je celá diskusia o rôznych stupňoch integrácie jalová. Menová únia a schengenský systém, teda dve oblasti, kde nie sú zapojení všetci súčasní členovia, často sa spomínajú ako príklady, že dve rýchlosti existujú už dnes. Británia a spol. sú však mimo dobrovoľne, kým naše prechodné obdobie je vynútené. Nedá sa vymyslieť taký typ spolupráce, ktorý by delenie na „tvrdé jadro" a „perifériu" zobrazoval príznačnejšie než umelé zátarasy na trhu práce.

Prodi chcel asi naznačiť, že v predstavách o budúcej Európe sa Londýn približuje k Berlínu s Parížom. A teda ak Španieli a Poliaci neustúpia v otázke ústavy, prepadnú sa na perifériu. Takto však problém dnes nestojí; Británia nie je pripravená na unifikáciu. Strašenie dvoma rýchlosťami sleduje jediný cieľ - aby čím viac štátov kývlo na akúkoľvek ústavu v obave, že vypadnú z „užšej integrácie, ktorá nechá zvyšok za sebou". Pre nových členov však platí, že vypadnúť sa dá len odtiaľ, kde už sme...