Má pravdu Shakespeare, keď Rómeovými ústami hovorí, že exil je zlo horšie ako smrť, pretože „There is no world without Verona walls!"? Je exil naozaj taká veľká téma na báseň? Dejiny poézie odpovedajú jednoznačne: je. Medzi najstaršie klenoty patria básne o odchode do inej krajiny alebo len do inej provincie.
V dvojjazyčnej antológii Chuť ztraceného domova / The Taste of a Lost Homeland sa stretlo pätnásť českých a päť slovenských básnikov - dvadsiatyprvý autor je prezentovaný básňami v slovenčine aj v češtine. Netrúfam si zaraďovať českých exulantov do kontextu českej poézie, no o slovenských môžem povedať, že ide o veľké zjavy slovenskej lyriky. Boli by nimi, aj keby neemigrovali? Zrejme áno, no zážitok exilu tak obohatil ich tón, že už niet o čom debatovať.
Napríklad Karol Strmeň (1921-1994). V básni Chodník si spomína na seba ako na chlapca, ktorý „ide s otcom za dedinu, odkiaľ ledva vidno vežu". Nečakané poznanie, že domov sa môže aj zmenšovať, sa mení potom z detského optického klamu na dospelú realitu: „Odrazu je mi clivo." Silné obrazy, inšpirované Slovenskom videným z diaľky, sú v básni Rudolfa Dilonga (1905-1986) Otčina: „Naši mŕtvi / i v hrobe kľačia. / Počuť ich."
Básnik mladšej generácie Peter Petro (1946) v básni o matke hovorí: „Kúpila si si vianočný stromček a nechala si ho na balkóne, / pristará a priveľmi unavená." Stromček, ktorý neozdobený prečkal Vianoce na balkóne, nám povie všetko. Najmladší slovenský exilový básnik je Daniel Šimko (1959). Emigroval s rodičmi po auguste 1968, teda dosť zavčasu na to, aby sa dokonale naučil po anglicky, a dnes je to popredný americký univerzitný básnik, ktorý nechýba v nijakej antológii. No i tak ho zároveň treba považovať za slovenského. Slovenský je jednak arzenál jeho zážitkov - čítajme jeho báseň Still Life (Zátišie) a aj v angličtine sa nám hneď pri prvom verši vybaví čosi známe: „Vase, plate, picture and cup..." Čo je to za zátišie? Kde sme ho videli? Je to Bazovský či Galanda?
Daniel Šimko však patrí do našej poézie aj preto, že sa podieľal na slovenskej podobe svojich básní. Presedel som s ním v roku 1990 v New Yorku nejednu hodinu v kaviarni na rohu University Place. Popíjali sme z veľkých pohárov tú nevyspytateľnú tekutinu, ktorej Američania hovoria čierna káva, a spolu sme prekladali. Nemali sme poruke nijaký slovník, a tak limity Danielovej slovenčiny narážali na limity mojej angličtiny. Ale aj tak sme spolu zvládli tieto verše: „Broskyňa červeno žiari na stole. / Plátok jablka padá do pohára čistého vína. / Všetko je číra beloba. Si sneh." Ten sneh je slovenský. Ten sneh je iste metaforou odchodu z Atlantídy detstva. Už-už by sme boli dojatí, hneď vedľa však čítame: „Načo to však všetko? / Tisíc míľ odtiaľto / Dunaj je šľah skla proti zamínovaným lesom."
A z Dunaja sa vynára železná opona. To nám sám básnik dáva najavo, že si neželá nijakú ľútosť, pretože, na rozdiel od Shakespeara, nepokladá odchod za to najhoršie, čo zažili ľudia v dvadsiatom storočí.
ĽUBOMÍR FELDEK
