Sociálne štipendiá poberajú zatiaľ len tri až štyri percentá vysokoškolákov, študentské pôžičky získa každý rok tak päťtisíc študentov (počet študentov sa celkovo pohybuje okolo 120 000).

„Existuje Študentský pôžičkový fond, ktorý každý rok – síce s problémami, ale predsa – získa sto miliónov korún. Táto čiastka uspokojí požiadavky asi päťtisíc študentov, čo nie je veľa,“ povedal pre SME štátny tajomník ministerstva školstva Martin Fronc. „Je však zaujímavé, že dlhodobo tých žiadostí o pôžičky je deväť– až desaťtisíc, nie viac. Aj záujemcov je teda pomerne málo.“

Podľa neho Slováci nie sú naučení brať si do budúcnosti pôžičky. Zatiaľ čo v mnohých západných krajinách je študentská pôžička samozrejmosťou, pretože je investíciou do vzdelania, u nás to tak nie je. „Ľudia sa nechcú zadĺžiť, v časti verejnosti pretrváva pocit, že najprv si niečo nahonobím a potom si kúpim. Nie požičať si a potom to splácať, i keď je to výhodná investícia.“

Treba však zohľadniť i fakt, že pri súčasnej vysokej nezamestnanosti a nízkych platoch má mnoho ľudí obavy, či pôžičku vôbec splatia.

„Neuvažujem o tom, žeby som si požičal nejaké peniaze na štúdium,“ hovorí študent strojárskej fakulty Michal Straka. „U nás je vysoká nezamestnanosť a ak si nenájdem prácu, nebudem ich mať z čoho splatiť.“

M. Fronc tvrdí, že je to o „dôvere v seba samého a v to, čo idem študovať. Dodnes sa mnohí študenti rozhodujú tak, že keď sa nedostanú tam, kde chcú, idú študovať čokoľvek iné. To nie je príliš správny postup, treba brať ohľad aj na neskoršie uplatnenie na trhu práce.“

Fronc ako hovorca KDH, asi pred poldruha mesiacom znovu otvoril systém študentských pôžičiek s tým, že navrhol najprv začať so širokou diskusiou verejnosti, ale aj ľudí z bankovníctva a ekonomiky.

„V rôznych krajinách sú systémy pôžičiek budované rôznym spôsobom. Týmito modelmi sa dá dobre inšpirovať. Z návrhu, ktorý som dal ja, je zrejmé, že z pôžičiek by nebol žiadny profit, len by sa ten dlh vrátil, ale zvýšený aj o mieru inflácie. Čiastka ktorá by sa do pôžičkového systému vložila, by sa aj zachovala v reálnej hodnote. Treba však povedať, že tento model je aj dosť finančne náročný – keby si pôžičku zobral každý vysokoškolák, rok čo rok by bolo treba investovať osemsto miliónov až miliardu korún, minimálne po dobu päť rokov. Systém takýchto pôžičiek sa dá zaviesť aj v priebehu jedného roka, museli by sme však naň mať dostatok financií.“ SOŇA REBROVÁ