Bez tejto kapely by bol svet mnohých z nás chudobnejší. Je to neuveriteľné, ale Yes sú na hudobnej scéne už tridsaťtri rokov a prvý album im vyšiel pred tridsiatimi dvoma rokmi. Počas celej tejto siahodlhej kariéry si zachovali výnimočný vkus; ich hudba bola v pravom zmysle slova obohacujúca, nabitá umeleckými erupciami, pozitívna i takmer znepokojivo pulzujúca zároveň. Yes patria medzi kapely, ktoré definovali pojem art rock a poctivo ho napĺňajú do dnešných dní. Ako jedna z mála skupín, ktorá budovala hudobné niveau 70. rokov, dokázali Yes vyryť pomerne hlbokú brázdu aj do 80. rokov vďaka radikálnej zmene štýlu (hlavne album 90125), pričom si zachovali všetky svoje výsostné znaky.

Obdobie od platne Union (1991) bolo v prebohatej histórii Yes predsa len menej významné a možno trochu aj ovplyvnené rôznymi personálnymi presunmi. Omladenie kapely v podobe gitaristu a klávesistu Billyho Sherwooda síce prinieslo svieži album Open Your Eyes (1997), ale novému materiálu vo všeobecnosti chýbala naliehavosť niekdajších výpovedí (čo kapela akoby cítila a fanúšikov v tomto období obdarila troma excelentnými živými dvojalbumami).

Keď som niesol domov nový album Magnification, ktorý vyšiel presne dva roky po poslednej štúdiovej, podľa môjho názoru nie príliš šťastnej platni Ladder, nerozprestrel som červený koberec. Skôr ma sužovali úprimné obavy, či sa aj na Yes neprejavia príznaky senility, ktoré ma tak zarmútili a štvali pri Genesis či Stingovi. O to viac som si vychutnal príjemné pocity, nerušené búrlivým nadšením.

Yes hrajú v najznámejšej zostave Ian Anderson – spev, Chris Squire – basová gitara, Steve Howe – gitary, Alan White – bicie. Kto hrá na klávesy? Nikto. Bol to trochu šok, veď klávesové nástroje vždy v tejto skupine hrali významné party. Ale, napočudovanie, nechýbajú. Howe používa klávesom podobné gitarové syntetizátory a o plnosť zvuku sa stará symfonický orchester.

Tu som trochu zostražitel, pretože na symfoňák v rocku som citlivý. Väčšina pokusov tohto typu totiž dopadla biedne – Deep Purple, Emerson, Lake & Palmer či aktuálna Metallica. Aromantizujúca pompézna akože umelecká inštrumentácia spojená s rockom ma napĺňa ešte väčšou depresiou než Čajkovskij. Na Magnification mi orchester nevadí, aj keď samotnú hudbu nijako zvlášť nedvíha. Našťastie, je použitý vkusne a príliš netrčí. Čo je dôležité, sú nové piesne a výkony kapely.

Yes sa akoby vrátili do prvého obdobia a kto má rád Fragile, Close To The Edge či Tormato, bude určite spokojný. Je to skrátka typicky yesovský album. Počuť typický pulz, krásne vokály, neopakovateľné gitarové party. Ian Anderson má šťastie – jeho hlas je stále znelý a čistý ako za starých čias, čo sa mužom tak často nestáva, tipujem nejakú hormonálnu poruchu. Skladby sú pekné, nájdeme tu valivé rockovejšie kusy, krehké (ale nie ezoterické!) kúsky i hymny, aké Yes vždy robili tak zimomriavkovito.

Mám rád hudobníkov, ktorí prinášajú pozitívnu energiu to tohto nášho negatívnymi emóciami natrepaného života, pokiaľ sa im darí vyhýbať sa sladkej ulepenosti, sentimentu, exaltovanej pompéznosti a komplexu evanjelizátora v bielom obleku. Toto je album, ktorému tieto odpudivé veci nehrozia. Môžem spokojne skonštatovať, že Yes ešte pre mňa stále znamená áno. Jedine obal je ohavný, čo je nepochopiteľné, keďže Yes si na vizuálnu stránku vždy potrpeli.

(Autor je zástupca šéfredaktora magazínu www.inzine.sk)