Za posledné tri týždne som bol v ôsmich európskych krajinách a snažil som sa nájsť odpoveď na túto otázku v rozhovoroch s politickými lídrami, intelektuálmi, vodcami gerily v Macedónsku aj obyčajnými ľuďmi v uliciach Madridu, Paríža, Varšavy a ďalších hlavných miest.

Zdá sa, že pozícia Británie voči Európe sa posilní, že NATO získa ďalší dôležitý rozmer a aliancia bude ešte dôležitejšia ako predtým, že rozširovanie Európskej únie sa možno dokonca spomalí, lebo nároky na kandidátske krajiny budú vyššie ako pred 11. septembrom. Bez odpovede zostáva, kto sa postará o Balkán.

Pozícia Británie

Tony Blair je Churchillom Bushovho Roosevelta. Vojna opäť potvrdzuje zvláštne vzťahy, ktoré si Briti pestujú s anglofónnymi národmi a Atlantik je vlastne užší než Lamanšský kanál. Tento pocit navyše dnes zdieľa mnoho Američanov, čo v žiadnom prípade nebývalo pravidlom. (Bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt raz zažartoval – zvláštne vzťahy sú vraj tým zvláštne, že o nich vie len jedna strana.) Zväčší sa odstup medzi Britániou a kontinentálnou Európou a potvrdia sa všetky staré gaullistické podozrenia o Britoch zásadne uprednostňujúcich Ameriku pred Európou? Myslím si, že nie. Takýchto podozrení som zaznamenal pozoruhodne málo, dokonca i v Paríži. Naopak, diplomatická váha britského premiéra v Európe a jeho schopnosť pôsobiť ako „most“ medzi Európou a USA sa pravdepodobne zvýši.

Navyše, on sám má jasnú tendenciu po ľavom háku nasadiť pravý. Po tom, ako sa spolu s USA plne angažoval v tejto vojne, dúfa, že vďaka svojej zvýšenej prestíži povedie Britániu ešte plnšie do Európy, a zvlášť do Európskej menovej únie.

Pozícia Ruska

Vladimir Putin je ďalší európsky politik, ktorý chytil históriu za kabát. Mnohí očakávali, že za svoju podporu kampani proti bin Ládinovi a jeho druhom bude žiadať súhlas Západu s ruskou „protiteroristickou vojnou“ v Čečensku a spomalenie rozširovania NATO o pobaltské krajiny. Namiesto toho Putin použil túto podporu ako štartovaciu rampu pre strategickú kampaň za uznanie Ruska ako plnoprávnej súčasti Západu a Európy. Generálny tajomník NATO George Robertson potvrdil, že pri jeho poslednom stretnutí s Putinom dal ruský prezident jasne najavo, že hoci sa mu naďalej nepáči myšlienka vstupu pobaltských štátov do NATO, určite sa ich nebude snažiť zastaviť. Prezident Putin v rétorike akoby až nadsadzoval hrozbu terorizmu ako nového spoločného nepriateľa, aby zasadil Rusko pevnejšie k Západu. Na tejto ceste narazí Západ na mnoho tŕnistých miest – predovšetkým, ako ďaleko by sme mali zľaviť z našich štandardov, aby sme povzbudili Rusko na ceste správnym smerom? Ale správny smer to určite je.

Spomalí to rozšírenie NATO?

Na stretnutí šéfov krajín kandidujúcich do aliancie v piatok v Sofii George Robertson všetkých chápavo uistil, že nie. Taký bol odkaz od prezidenta Busha. To sa mi zdá byť dôveryhodné. Táto vojna ukázala, čo NATO je a čo nie je. Na jednej strane, článok 5 Severoatlantickej zmluvy bol použitý po prvý raz. Útok na jeden členský štát sa formálne považoval za útok na všetkých. Na druhej strane vidíme, že článok 5 neznamená vyslanie úzko koordinovaných jednotiek všetkých členských štátov na frontovú líniu: znamená jednoducho, že členské štáty robia to, na čo sú pripravené a čo dokážu, keď ich o to priamo zasiahnutá krajina požada. Ak je medzinárodný terorizmus veľká nová hrozba, širšia, ale voľnejšia transatlantická aliancia má ešte väčší zmysel než predtým.

Urýchli to rozšírenie EÚ?

Pravdepodobne nie. Možno práve naopak. Útoky z 11. septembra vniesli do európskej agendy tému vnútornej bezpečnosti vrátane európskych policajných opatrení, hraničných kontrol, dohody o vyhostení zadržaných medzi členskými krajnami atď. Presadzujú ju najmä krajiny ako Španielsko, čeliace domácej teroristickej hrozbe baskického hnutia ETA. Ako mi zdôraznil francúzsky minister zahraničia Hubert Védrine, môže k existujúcemu zoznamu vecí, ktoré musia krajiny strednej a východnej Európy urobiť pred vstupom do EÚ, napokon pribudnúť séria ďalších požiadaviek. A budú veľmi ťažké pre štáty so slabými a často skorumpovanými policajnými silami, sudcami, pohraničníkmi a colníkmi. Mihla sa mi depresívna perspektíva, že druhá vlna rozšírenia NATO príde skôr, než prvé rozšírenie EÚ.

Kto sa postará o Balkán?

Nebudem rátať, koľkokrát mi ľudia na Balkáne povedali – „medzinárodné spoločenstvo, teda USA“. Dnes majú však Spojené štáty iné priority. Navyše, úloha v krajine ako Macedónsko je komplexná a ťažko ju zaradiť do škatuľky „boj proti terorizmu“. Pretože sem patrí sprostredkovanie a udržanie mierovej dohody medzi albánskymi gerilami, ktoré by v inom kontexte vyhovovali označeniu teroristov. A etnickí Macedónci ich tak skutočne označujú. Pri vysvetľovaní dohôd pre amnestiu albánskych vodcov vzbúrencov mi macedónsky prezident Boris Trajkovski povedal: „Podpísal som dohodu s generálnym tajomníkom (NATO) a predstaviteľ generálneho tajomníka podpísal dohodu s teroristami.“

Vezme si teraz Európa na svoje plecia toto bremeno komplexnej, zmätenej a morálne nejasnej úlohy? V súčasnosti podporuje pozorovateľov malý kontingent nemeckej armády a šéf zahraničnej politiky EÚ Javier Solana je tam takmer každý týždeň. Stále pochybujem, že EÚ je už pripravená a schopná strážiť si svoj vlastný dvor. Ale jedna vec je jasná: USA sú tie posledné, ktoré by ťahali európske horúce želiezka z ohňa, ako to robili väčšinou v 20. storočí.

To je len niekoľko zmenených obrázkov z európskeho kaleidoskopu, ďalšie vojna proti terorizmu ešte môže zmeniť. Na otázku, čo si myslí o Afrike, dal Bismarck preslávenú odpoveď: „Tu leží Rusko a tu leží Francúzsko, a my sme uprostred. To je moja mapa Afriky.“ Odkedy to povedal, svet sa zmenil a Európa už nie je jeho stredom. Mapu Európy dnes prekreslili v Afganistane.

Autor: Oxford(Autor je historik a publicista)