Kalandár, 36-ročný mudžahíd a otec piatich detí, včera nevedel potlačiť úsmev. Vychutnával si chvíľu, na ktorú on a jeho priatelia čakali päť rokov. Vtedy ich Taliban so samopalmi a Koránom v rukách vyhnal z Kábulu. „Rád umriem za svoju vlasť,“ usmieval sa. „Táto vojna nebude dlhá. Čoskoro sa skončí. Teší nás, že konečne zavládne mier,“ povedal reportérovi britského denníka The Guardian.

„Počítali sme minúty a sekundy. Aj keď letela iba mucha, dúfali sme, že to je americké lietadlo,“ povedal generál Del Agha, veliaci dôstojník brigády opozičnej Severnej aliancie, tesne pred začatím bombardovania. Títo ľudia patria medzi tých, čo americký útok potešil.

V Kábule je však aj dosť ľudí, ktorí Američanov nenávidia. „Nechceme, aby to ďalej pokračovalo, povedzte Američanom, nech to zastavia,“ vykrikoval vystrašený predavač z kábulskeho trhu.

Z mesta sa po zaprášenej ceste po prvej vlne náletov vliekli unavené ženy. Zahalené v tradičných burkách, na rukách niesli deti. Cestu im osvetľovali okrem hviezdnej oblohy aj žiarivé výbuchy, po ktorých sa na oblohu vzniesli oblaky čierneho dymu. Smer? Čo najďalej od prekliateho Kábulu.

„Aj my chceme nakoniec žiť v mieri. Chceme byť slobodní,“ hovorí asi 24-ročný Ahmed Rašád, ktorý patrí k opozičnej Severnej aliancii. V rukách má kalašnikov. Jeho spolubojovníci ešte v nedeľu poobede vyzerali ospalo. „Výbuchy nás prebudili,“ hovorí teraz.

Mal pravdu. Na jeden veliteľský hvizd sa v panšírskom údolí zjavili tisíce bojovníkov Severnej aliancie. Pozliezali z hôr a dedín. V rukách niesli ruské samopaly a protitankové strely. Odpochodovali za kopce. Smer? Taliban. (taa, mch)