Písať o knihe Juraja Mojžiša Neslýchané stretnutia Cypriána Majerníka (FOTOFO, Bratislava 2003) sa rovná dobrovoľnej výprave do labyrintu, v ktorom môžete blúdiť do nekonečna, lebo ani koniec tejto knihy neznamená východ z neho, nastoľuje sa tu totiž toľko otázok, že sa treba vracať k textom v rozličných častiach knihy. A tak toto recenzné putovanie, ktoré sa vzdáva kompletnej informácie a tým menej celkového hodnotenia, obsahuje iba niekoľko postrehov.
Juraj Mojžiš (1938) sa už od šesťdesiatych rokov venuje výtvarnému umeniu. Po skončení štúdií bol najprv vedúcim Galérie mladých v Bratislave, potom sa zameral na televíznu scénografiu, grafickú úpravu kníh, návrhy knižných obálok, súčasne písal výtvarné kritiky a najmä stal sa členom Skupiny českých a slovenských surrealistov, čo malo v časoch normalizácie za následok zákaz publikačnej činnosti. Mojžiš však ani vtedy nezaháľal, inak by nebol mohol po krachu režimu vydať niekoľko monografií za sebou: roku 1997 mu vyšla monografia o Rudolfovi Filovi, 1998 o kolážach Alberta Marenčina, ďalej kniha o výtvarných aktivitách Oskára Čepana (1999) a napokon o maliarskom diele Mariána Čunderlíka (2001). Všetko knihy materiálovo a odborne náročné. Popri tom sledoval a analyzoval najmä výtvarnú modernu a postmodernu, tvorbu niekdajších surrealistov a iných umelcov, ktorí sa vymykali bežným normám. Práve tieto časopisecké príspevky z rokov 1994-2002 tvoria jadro jeho terajšej knihy.
Úvodná štúdia, podľa ktorej je publikácia pomenovaná, sa zdanlivo vymyká z časového rámca ostatných článkov, veď sa venuje dielu uzavretému už roku 1945, keď iba tridsaťšesťročný umelec spáchal samovraždu. Všíma si hlavne to, ako protichodne sa hodnotilo Majerníkovo dielo v Čechách a na Slovensku už v jeho umeleckých začiatkoch. Hojne citované časopisecké články dokazujú, že Česi ho pochopili oveľa skôr a oveľa fundovanejšie, ba že v jeho diele anticipovali prvky, ktoré sa stanú neskôr synonymom pre vskutku moderné umenie, kým u nás vyvolal najprv sklamanie, ba v istej recenzii sa hovorí, že je to paškvil, falošná groteska, na ktorú nemožno vzťahovať „vznešený titul umenia". Po roku 1948, keď už nebolo pochybností o jeho veľkosti, sa ho zasa slovenská kritika pokúšala „sproletarizovať".
Ďalšie časti knihy, rozdelené na kapitoly Skice k portrétom, O výstavách a O knihách, predstavujú práve ten v úvode spomínaný labyrint. Mojžiš napríklad interpretuje štúdiu Waltera Benjamina, ktorá sa zaoberá umeleckým dielom vo veku jeho technickej reprodukovateľnosti, a táto aktuálna téma sa mu stáva zdrojom ďalších reflexií. Takisto je to v prípadoch iných mien a diel, ktorých interpretácie sú cenné najmä šírkou myšlienkového záberu, konfrontáciou s ďalšími autormi, biografickými dodatkami, rozličnými detailami.
Osobnosti ako Rudolf Fila, Tamara Klimová, Eva Švankmajerová, Karol Baron, Alojz Klimo, Milan Paštéka, Jozef Jankovič, Eduard Ovčáček, Albert Marenčin a iní v ich charakteristikách nijako neunifikuje, naopak, hľadá to individuálne aj u autorov umelecky blízkych. Mojžiš sa vyzná takisto vo fotografii i filme, čo potvrdil v recenziách diela Man Raya, Cartier-Bressona alebo Robbe-Grilleta. Vždy sa usiluje ísť pod povrch javov, tendencií. Naozaj platí to, čo v úvode o ňom napísal Albert Marenčin, že ho „zaujíma viac tvorba ako výtvor, viac hľadanie ako nálezy".
Všetky tieto rôznorodé texty v prítomnej knihe, doplnenej o takmer štyridsaťstránkovú farebnú obrazovú prílohu, spája autorov vášnivý záujem o vec, ktorému je cudzia chladná vedecká racionalita.