Kirschner je fajn hviezda. Berie veci vážne. Nemyslí si, že kreše čosi pre večnosť, ale za jej hudbou cítiť intenzívnu prácu a nepovrchnosť. Možno preto má šancu etablovať sa medzi stálice. A takých u nás nie je veľa.
Prvé takty nás dopravia kdesi na územie Ursinyho Príbehu a s týmto pocitom sa budeme stretávať častejšie. Keď Kirschner v úvodnej pesničke spieva „v tom tichu počujem iba vlastný dych", spomenieme si na Dežove geniálne vokálne linky typu „sledujem pestropruhovanú rybu". Ursiny je hodný nasledovania, aj keď od pocty k epigonizmu nebýva ďaleko, čo Kirschner & spol. vždy vybalansujú silnými a svojskými melódiami, hlavne v refrénoch.
Tie piesne sú dobré. Menej mi hovoria iba dve. Ostatné rezonujú, miestami zimomriavkujú, žiadajú opakovanie. Kirschner urobila veľké pokroky ako speváčka, nadobudla hlbší výraz, ale nie je to len speváčka. Je autorka alebo spoluautorka všetkých skladieb (ak aj niektorú vec zložila s niekým zo svojej kapelovej komúny, album ostal vyfrézovaný z jedného materiálu). A napokon, píše si texty, kde to zaškrípe len veľmi sporadicky a o to viac hovoria, hladko, výrečne, bez pátosu a fráz. Na rozdiel od iných známych píšucich spevákov je naozajstná pesničkárka, nie iba hviezda, ktorá si píše niečo do úst.
Väčšina albumu sa vinie v mäkkom poloakustickom pulze, Kirschner a band vážia emócie, niekedy sa mi zdá, že by sa mohli aj trochu viac vybudiť, napríklad by som zniesol viac inštrumentálnych sól. Kamene sú „sherylcrowovský" rock s dychovou sekciou, Stále spolu bojujeme zasa siaha kamsi do Ursinyho Bez Počasia. Skúšam nájsť naladí brazílsky, Peter Bič hrá podmanivú témičku na akustickej gitare a Kirschner spieva naozaj štýlovo, sucho, s rovným hlasom, ako sa bossanova spievať má. Okolo nás je prvá vec, ktorá mi hovorí menej, ale prázdnejší pocit napraví silná introvertná skladba Ako sa na mňa dívaš (akurát tými sláčikmi by som šetril).
Kirschner vie byť jednoduchá bez toho, aby nebola insitná. Martin Gašpar vytvára basou veľkú hudbu, Martin Wittgruber s hammondom je nepostrádateľný. A keď už hovoríme o muzikantoch, samozrejme, nemôžeme zabudnúť na top perkusionistu Ajdžiho Saba.
Čo sa to deje? Titulná skladba je funky 80. rokov aj s typickými zvukmi a elektrickým klavírom. Vážna zmena, Kirschner nie je žiadna funkistka ani soulmenka, takže skladbu poňala vo svojom introvertnom štýle a znie to zaujímavo. Občas je odvážny počin, vlastne demo, ktoré si Kirschner nahrala sama. Silná, silná melódia. Balkánske etno Na čiernom koni je opäť vydarený kúsok muziky. Keď sa preklopí do záverečnej inštrumentálnej kódy a prídu husle, spomenieme si opäť na Ursinyho. Bonus, salsa Slnko s rytmicky nepravidelným refrénom nám po poväčšine zadumanom albume zažne svetlo a povie do videnia, priatelia. Veľmi ma tešilo.
Ani neviem, kedy u nás za posledné roky vznikol takýto presvedčivý a vyrovnaný album. Spojilo sa na ňom viac faktorov: Kirschnerovej plné nasadenie, schopnosť využiť potenciál spoluhráčov, samozrejme, talent. Popri tom všetkom hlavne niečo, čo sa tak často u hviezd nevidí: Hudba nie je pre ňu výťahom nafučaného ega. Pristupuje k nej sústredene, s pokorou, vidno, ako ju napĺňa. Asi preto má schopnosť napĺňať aj nás a sama pri nej rásť.
Autor: Marián Jaslovský
