Banskobystrická latka mala pri všetkej úcte k skvelej úrovni aj ťažkú chybu krásy. Novinár o nej nerád píše, lebo sa týka jeho bežných pracovných podmienok. Mesiace, dni a hodiny pred súťažou vyznievali bezchybne. Beseda pred podujatím s protagonistami mítingu bola nesmierne obohacujúca, tlačové stredisko fungovalo, výsledky prišli načas. Ibaže - pred začiatkom samotných pretekov sa pracovníci médií do hľadiska normálnou cestou jednoducho nedostali.
Postávali sme za nepriechodnou masou divákov pred vchodmi na tribúnu evidentne preplnenej nad pomery. Jestvuje jediné vysvetlenie: predalo sa viac lístkov než je kapacita športoviska. Bojoval v nás dobrý a zlý duch. Kašľať na preteky? Veď si to nezaslúžia športovci. Ruvať sa s divákmi? To je pod dôstojnosť. Napokon sa našla falošná stredná cesta - prosíkanie. Dovoľte, prepáčte, my sa postavíme iba tak do kútika. Visačka presse na sakách vyznievala ako vizitka výsmechu.
Z kútika (v minulosti tam mali novinári približne desať vyhradených sedadiel, čo nám bohato stačilo) sa podarilo preskočiť mantinel a postávať na ploche, čo iste nemali pripustiť rôzni security, ktorých bolo v hale nadostač. Platilo slovenské - dobrý novinár pred pretekmi, ktorý dlhodobou propagáciou vzbudí pozornosť pred súťažou a prispeje k plným tribúnam, zbytočný novinár, keď úlohu splnil.
Naše podujatia sú nesporne úplne odkázané na sponzorov. Banskobystrická latka vyšla organizátorov len na odmenách pretekárom na pol milióna korún. „Celebrity" rôznej vážnosti aj z kompletnými rodinami mali v hale pre približne tisíc divákov vyhradených päť V.I.P. radov v strednej časti tribún (možno aj dvesto miest). Členovia organizačného výboru ďalšie dva (kde sa ich toľko nabralo?). Medzi bratmi - aj úcta k mecenášom má svoje medze a hranice vkusu. Hlásateľ v pravidelných intervaloch privítal azda päťdesiat funkcionárov. To už nie je zdvorilosť, ale servilnosť.
