Určujúci pocit, cez ktorý sa môžem s Jánom Buzássym nakloniť nad jeho básne, sa odvíja od jeho rozpoloženia na jednej konkrétnej lavičke v Novom Smokovci. Sedel tam pred kostolom ako slušne živený rekreant zapodievajúci sa svojou pohodou, cez ktorú sa zúčastňoval na počasí a na tom, čo bolo navôkol fixné alebo aspoň zelené. Na prihováranie odpovedal zdráhavo, prerývane a nezáživne, bol takpovediac mimo dosahu.
Kým z jeho rozpoloženia na lavičke šiel jednoznačný pocit nudy, z veršov jeho najnovšej básnickej knihy srší dojem temer opačný. Akoby to boli konkrétne miesta pre život, ulice s popisnými číslami, adresy, kam možno zájsť. A ak by tu neboli všadeprítomné usmerňujúce rýmy, boli by to uličky bez ukončenia, ústiace chvíľami v prírode alebo na starovekých námestiach, či miestami až hen v eliotovskej pustatine.
Sprostredkúva sa tu viera z iných období, na ktorú sa v našej pospolitosti upriamuje len nepatrné množstvo vnemov. Buzássy človeka tejto viery nazýva pustovníkom a je to pustovník v tiesnivej mestskej krajine, ktorý deň čo deň odznova zaľudňuje dôverne známe miesta a chvíle svojím spočívaním v nich. A tam, kde zotrváva, privádza pozornosť mnohých. Jeho básničky, čo majú také ľahko zapamätateľné názvy, šli na Zem dlhšie ako fotky z Marsu. Sú stroho útulné, nechýba tu stôl ani kvetina. Sú to príbytky. Niektoré sú prepojené a vytvárajúc domoradia sú odsúdené na pomenovanie. Inými slovami, ak sa raz niektorá z bratislavských ulíc bude menovať podľa Buzássyho, vo svete beletrie sa tak môže volať už teraz, už dávno. To všetko je hotová vec a deje sa to bez roztlieskavačiek.
Básnik potrebuje k životu iba veci, na ktoré môže vziať jed. Ani Buzássy nemá prehnané nároky. Aj by sa utiahol do ústrania, ale kvárilo by ho poznanie, že čím ďalej ide od ľudí, tým to má akosi ďalej aj k Bohu. Tento svet je preňho len absurdnou vymoženosťou. Je to zbytočne ťažký a omínajúci šperk, digitálky na ruke kartuziána. Striedmosti si však dožičí aj do zásoby.
Azda až na skromnú oslavu lona okoloidúcej má útechu iba a jedine vo vznešenosti. Sú z toho napokon vždy básne. Poniektoré sa k slovu priberajú jednoslabične. Peľ. Bod. Rýľ. Kút. Zvesť. Kdesi za najstrohejšími veršami tlejú v úspornom režime aj vnemy s radostnejšou povahou, mali však kratší prvotný nádych a ich súkromné dejiny boli stručnejšie, a preto k ich zbásneniu nedošlo. Buzássy nežartuje ani len úchytkom. Jeho sa nemôžete spýtať, či má poistené ruky. Hneď na druhý deň by si šiel po tlačivo.
Dámy a páni! Pri istej rýchlosti všetko vydáva zvuk. Polapený verš sa ako motýľ pokúša potrhať sieťku, ale na čitateľa sa aj takáto nepatrná snaha o oslobodenie prenáša. Buďme si na istom, že táto skrytá vlastnosť poézie je dobre známa aj starému lišiakovi z Líščieho údolia Buzássymu a že jej zdvih kultúrny človek zacíti, aj keď možno nie bezprostredne po dočítaní tejto príjemnej knižky.
Autor: JÁN LITVÁK
