Zajtra uplynie desať rokov od chvíle, ako si Bonnie Blairová dokorčuľovala v šprinte na 500 m trati v nórskom Lillehammeri po tretí titul olympijskej šampiónky za sebou. Americká rýchlokorčuliarka nenašla premožiteľku ani na dvojnásobnej trati a domov sa vracala už ako päťnásobná olympijská víťazka. Amerika dodnes nemá zo zimnej olympiády úspešnejšiu pretekárku ako Blairovú. Päť zlatých si pred 24 rokmi v Moskve vyjazdil aj Eric Heiden, no Bonnie má na konte aj jedno striebro. V tabuľke najúspešnejších športovcov zimných olympiád jej patrí siedme miesto - za Nórom Däehliem, Ruskami Jegorovovou, Skoblikovovou, Lazutinovou, Fínom Thunbergom a Nórom Björndalenom.
Korčule v skrini, medaily pod sklom
Korčule, s ktorými vtedy 29-ročná Bonnie dokrúžila medzi velikánov ZOH, má dodnes schované v skrini domu v Milwaukee. „Na päť zlatých medailí sa pozerám každý deň, keď som doma. Jeden dobrý kamarát, ktorý inak robí požiarnika, mi vyhotovil špeciálny kávový stolík so skleneným vrchom, pod ktorým je namaľovaných päť olympijských kruhov a v každom z nich mám jednu z medailí," hovorí Blairová, ktorú prezývajú Blur (machuľa). Vraj preto, že po ľadových ováloch krúži tak rýchlo, že ju človek vidí väčšinou rozmazane.
Na ľade všetkých šesť detí
Blairovci boli v mestečku Champaign v štáte Illinois vždy vášniví korčuliari. Všetkých šesť detí, Bonnie bola najmladšia, sa od rána do večera preháňalo po ľade. „Rodičia s nami tak často chodili na rôzne preteky, že mi vôbec nepripadalo zvláštne, keď sme obedovali v aute."
Bonnie sa na korčule postavila ako dvojročná, na prvých pretekoch bola už o dva roky neskôr. Okrem toho lyžovala na snehu i na vode, hrala golf i softbal, no najviac jej učarovali „rýchle nože". Spočiatku to vyhrával šortrek, súťažiť vo väčšej skupinke bola väčšia pasia. Až neskôr to bolo rýchlokorčuľovanie. Boj so stopkami opantal Bonnie ešte viac než boj so súperkami.
„Choď do Európy, vyskúšaj, čo vieš," radili jej známi po tom, čo víťazstvá pribúdali jedno za druhým. Žiaľ, nebolo za čo. V Champaign napokon za pomoci policajného oddelenia urobili v mestečku zbierku a Bonnie mohla letieť.
Na dráhu bez ponožiek
Na ZOH 1984 v Sarajeve ešte dieru do sveta neurobila, no o štyri roky neskôr v Calgary šprint na 500 m vyhrala vo svetovom rekorde 39,10 sekundy. „Prvý titul bol najkrajší. Lomcovali mnou také silné emócie, že na ten pocit nikdy nezabudnem. Aj ďalšie triumfy boli vzrušujúce, ale tomu calgarskému sa už nevyrovnali," spomínala Bonnie.
Jazdievala zásadne bosá. „To je pre viacerých bežná vec. V ponožkách nemáte v korčuliach správny cit pre ľad a ja som sa bez nich cítila vždy teplejšie."
Blairovej calgarský svetový rekord vydržal dlhých šesť rokov a o ďalšie zlepšenie sa znova postarala ona sama. V marci 1994 sa Bonnie ako prvá žena planéty zmestila pod 39 sekúnd, keď na rovnakej dráhe ako počas calgarskej olympiády zašla päťstovku za 38,99 sekundy.
V tom čase už bola Blairová päťnásobná olympijská víťazka. Vo francúzskom Albertville obhájila zlato z Calgary na 500 m trati pred Číňankou Je Qiao-bo o 18 stotín sekundy. Na tisícke bol rozdiel ešte tesnejší. Bonnie, bronzová z tejto trate spred štyroch rokov, vyhrala len o dve stotiny.
Dostala aj Oscara
Svet jej po nasledujúcich lilehammerských triumfoch doslova ležal pri nohách. Bonnie bola milá, skromná a večne sa usmievala. „Nikdy sa v cieli nevystatovala, namiesto samochvály mala len nežné slová pre súperky, ktoré zdolala," napísal raz o nej jeden z amerických novinárov. Magazín Sport Illustrated ju v roku 1994 vyhlásil za športovkyňu roka, v Nórsku dostala Oscara - cenu pre najlepšieho rýchlokorčuliara sveta. Americkému športovcovi sa ušla len po druhý raz, po Ericovi Heidenovi v roku 1980.
V Nagane v úlohe diváčky
O rok neskôr Blairová ukončila aktívnu kariéru. Mala 31, bola na vrchole síl, a to bol podľa nej ten správny moment na odchod. „Myslím si, že urobila dobre. Nechcem mať z nej rockovú hviezdu, ktorá nevie, kedy odísť zo scény," pochvaľovala si jej rozhodnutie mama Eleanor Blairová.
Bonnie začala pracovať ako hovorkyňa viacerých firiem, spoločnostiam ako Coca-Cola či UPS prepožičala svoje meno pre reklamu. Na olympiáde v Nagane však nechýbala. V hľadisku držala palce svojmu manželovi Davidovi Cruikshankovi, ktorý súťažil v šortreku. Medaily, na rozdiel od ženy, však pre neho viseli privysoko.
Dnes má Bonnie dve zdravé deti, chlapca Granta a dcéru Blair a vo chvíľach voľna spomína na slávne okamihy kariéry. „Tak trochu závidím krasokorčuliarkam. Tí skončia súťažnú kariéru a brázdia svetom v rámci exhibícií. My, rýchlokorčuliarky, žiadnu podobnú možnosť nemáme," vraví žena, ktorá nikdy nebola v cieli stopercentne spokojná. Vždy tvrdila, že na trati ešte malé rezervy boli. „Dôležitejšie však je, že som vyhrávala a najmä to, že som sa nikdy v živote necítila naozaj nešťastná."
