Miroslav Rákos a jedno z detí, ktoré sa narodilo utajene.
Kto sú ženy, ktoré využívajú možnosť utajených pôrodov vo vašom detskom domove?
„Keď sme začínali, mysleli sme si, že to budú predovšetkým študentky, ktoré prežili študentskú lásku, a tá nezostala bez následkov. Potvrdilo sa to asi v dvoch tretinách prípadov. Prišli slobodné 20- až 21-ročné dievčatá, ktoré sa zamilovali, otehotneli, opustil ich priateľ a ony sa ešte necítili na rolu matky.
Prekvapením bola druhá skupina, asi tretina žien, ktoré mali 30 a viac rokov a za sebou už negatívnu skúsenosť. Boli rozvedené, starali sa o jedno dieťa, našli si nového partnera, alebo sa k nim vrátil pôvodný a všetko fungovalo, kým opäť neotehotneli. Muži zbabelo utiekli a nechali ženy v situácii, keď sa z jedného platu či materskej starali o dieťa a teraz by mali zvládnuť starostlivosť o dve deti. Tieto matky niesli pobyt u nás najťažšie."
Ak má ísť o utajený pôrod, nemalo by okolie vedieť o tom, že je žena tehotná. Ako skoro k vám prichádzajú?
„Ponúkame ubytovanie na mesiac aj na päť, podľa potreby. Ak matka nechce, aby okolie videlo bruško, príde už v piatom mesiaci. Aš je na konci sveta, ale je tu krásna príroda, niektoré ženy sú šťastné, že môžu ísť von, doma sedeli zavreté, lebo sa báli, aby si tehotenstvo niekto nevšimol. Priemerný pobyt je päť týždňov, ale rozpätie je od piatich dní po tri mesiace."
Ako sa k tejto možnosti postavili úrady?
„Projekt schválil okresný úrad, podmienkou však bolo, že naň nemôžu ísť peniaze na domov. Matky si teda pobyt platia, mesačný pobyt s plnou penziou stojí 3600 korún, ak peniaze nemajú, prinesú doklad, že sú študentky, nezamestnané, na materskej, vtedy pobyt hradíme zo sponzorského konta."
Kto je vlastne autorom tohto nápadu? Koľko matiek už ponuku využilo?
„V januári 1997 sme otvárali novú budovu dojčenského ústavu, v ktorej boli štyri izby pre matky. Premýšľali sme, akej skupine žien ponúkneme pomoc, najskôr sme mysleli na matky s deťmi po pôrode, ktoré nemajú kam ísť, potom nás napadlo, že by sme mohli pomôcť ženám, ktoré sa tehotenstvom dostali do nepriaznivej situácie, ktorú chcú riešiť adopciou, ale majú strach z reakcie okolia. V našej spoločnosti a najmä v menších mestách je zakorenený názor, že matky, ktoré dávajú deti na adopciu, sú vyvrheľky. Ponúkame im slušné ubytovanie, stravovanie a zaobchádzanie. Koniec tehotenstva prežijú v pokoji a pod lekárskym dozorom. Nie je podmienkou, aby žena u nás dieťa nechala, kedykoľvek si môže svoj úmysel dať dieťa na adopciu rozmyslieť. Doteraz sme prijali 42 matiek, z toho 6 zmenilo rozhodnutie, 36 žien porodilo v najbližšej pôrodnici v Chebe, kde vedia, o čo ide, dve ženy si rozhodnutie rozmysleli ešte pred pôrodom, štyri po pôrode. Všetkým deťom, ktoré sa tu narodili, sme našli rodinu do dvoch týždňov, najdlhšie do mesiaca. Matky sa najviac báli toho, aby deti nezostali v ústave."
Po šiestich týždňoch od pôrodu však ešte matka musí podpísať protokol, že sa dieťaťa vzdáva. Ako to riešite?
„Keď matka odchádza, pozrieme sa, kedy ubehne šesť týždňov, nasledujúci deň by mala podpísať protokol. Nemusí to urobiť v mieste bydliska, ale na ktoromkoľvek úrade. Keď je z Brna alebo Ostravy, ťažko príde do Ašu. Vtedy sa dohodneme, kam môže prísť, ja deň predtým zavolám na magistrát a vysvetlím situáciu, aby neboli prekvapení. Vysvetlím, že ide o delikátnu záležitosť, aby jej neubližovali otázkami. Po podpise protokolu začneme robiť kroky na adopciu. Nerobíme anonymné, ale utajené pôrody. Dieťa má rodný list, ale garantujeme žene, že sa od nás informácie ďalej nedostanú, dieťa je prihlásené u nás, na matriku v mieste ženinho bydliska nejde žiadne hlásenie o narodení. Adoptívnym rodičom o matke hovorím všetko, čo viem a je na nich, čo povedia dieťaťu."
Zvažovali ženy, ktoré u vás rodili, aj interrupciu?
„Väčšina, asi 90 percent nevedela, že je tehotná, užívala antikoncepciu, normálne menštruovala a tehotenstvo zistila až vo štvrtom mesiaci. Keď som sa ich pýtal, či by v prípade, že by to zistili skôr, išli na interrupciu, väčšina povedala áno. Desať percent o interrupcii neuvažovalo, či už z náboženských alebo iných dôvodov."
Ako sa ženy cítia, keď od vás odchádzajú?
„Máme tu psychologičku, denne rozoberáme situáciu, či sa rozhodli správne. Odchádzajú však v ťažkom stave a ja im odporúčam, aby vyhľadali psychológa, ale už to nekontrolujem. Obávam sa, že v našej spoločnosti zatiaľ nie je tendencia radiť sa so psychológom, takže asi nikam nechodia, čo ma mrzí."
U nás sa ozývajú hlasy o legalizácii anonymných pôrodov, aký je váš názor na toto riešenie?
„Adoptívne pôrody u nás, bohužiaľ, neschválil parlament, poukazovalo sa na to, že treba vedieť identitu dieťaťa. Anonymné aj utajené pôrody podporujem, napriek rizikám s tým spojeným - o dieťati nič nevieme, nepoznáme priebeh pôrodu, či bola matka zdravá. Dieťa však vyšetrujeme a väčšinu rizík odhalíme. Musíme tiež vyberať náhradnú rodinu, ktorá sa nebojí, že dieťa má neznáme pozadie. Anonymné pôrody však zachraňujú detský život. Ak nachádzame deti v smetiakoch, ženy asi majú nejaký dôvod, prečo situáciu takto riešia."
