oplatí protirečiť. Vanda Tureková.

Kedy vám zišlo na um, že budete herečkou?
U nás v rodine nikto nehral divadlo, napriek tomu som chcela byť herečkou už od štyroch rokov. Asi sa s tým človek už narodí. Mala som v tom dosť jasno. Veľmi skoro som svoju myseľ namierila na túto voľbu a neuhla som. Všetko mi išlo ľahko a darilo sa mi. Človek jednoducho musí vedieť, čo chce. Možno som to robila už aj v minulých životoch, na ktoré verím.
Koľkýkrát ste teda na svete?
Nechcem to vedieť. Zaujíma ma môj terajší život a momentálny stav. Mám čo robiť, aby som zistila, kto som, a aby som sa zdokonaľovala na všetkých úrovniach.
Po skončení VŠMU vás angažovali v SND, no vy ste odišli za oceán. Prečo?
Po roku, keď mi vypršala zmluva a mali mi ju predĺžiť na trvalý pomer, rozhodla som sa skúsiť niečo iné. Ešte som nebola vyzretá. Obdivujem ľudí, ktorí vedia zotrvať na jednom mieste, dnes sa tomu učím. Vtedy som odišla do Mexika, kde sa mi podarilo študovať tanec. Musela som ešte zažiť iné veci, ako pravidelne chodiť do toho istého divadla, ktoré ma síce napĺňalo, ale stále som mala pocit, že treba vidieť svet. Hľadala som duchovné hodnoty, aj som ich našla. Stali sa tam najdôležetejšie veci v mojom živote.
Čo ste tam našli?
Objavila som tam duchovnú techniku, ktorá sa zaoberá čistením karmy. Ide o prijímanie a odovzdávanie duchovného svetla. Odvtedy ju praktizujem.
Stretli ste tam aj japonského architekta, ktorý sa stal otcom vášho syna Samka. Pol roka ste žili v Tokiu. Aké bolo vaše stretnutie s Japonskom?
Zažívala som tam náročné osobné veci, a vtedy je vám jedno, v ktorej časti Zeme sa práve nachádzate. Môj pobyt v Tokiu mal preto pre mňa dosť ťažký nádych. S odstupom času, samozrejme, viem, že to bolo pre mňa dobré. Čo sa týka samotnej krajiny, tak v prvom momente som bola v šoku. Ničomu som nerozumela. Postupom času som však bola čoraz viac očarená. Milujem odkrývať všetko nové a neprebádané. Dostala som od japonskej vlády štipendium, za ktoré som skúmala ich divadlo buto a japončinu.
Aké je japonské divadlo?
Príliš ma neoslovilo. Je buď prísne tradičné, alebo nijaké. V pohybovom umení sú sústredení hlavne na presnú techniku a detail, čo v umení nie je príliš prospešný prístup. Zatiaľ sa boja vyjadrovať emocionalitu a učia sa to od nás. My by sme sa zas od nich mohli naučiť zmyslu pre detail. A v architektúre a dizajne sú neprekonateľní!
Dokázali by ste tam žiť?
Hocikedy. Fascinuje ma ich úcta ku všetkému.
Máte tam priateľov?
Mám, a dobrých. Ale nie som ten typ, ktorý udržiava živé kontakty na diaľku. Myslím na nich a viem, že keby sme sa hocikedy stretli, budeme pokračovať v rozhovore na mieste, kde sme v ňom naposledy prestali.
Myšlienka stačí?
Určite, len v nej nesmiete poľaviť. Ľudia opúšťajú svoje myšlienky, lebo sú náladoví.
Po návrate z Japonska ste už nenastúpili do SND?
Keď chce človek nastúpiť na vlak, ktorý opustil, odrazu zistí, že už odišiel. Bolo to ťažké. Zistila som, že ľudia mi nedôverujú v tom, či zas niekam nezmiznem. Dnes sa snažím napraviť ten dojem. Som na jednom mieste, tu, vychovávam syna a pracujem na voľnej nohe.
V divadle Aréna od minulej jesene hráte v inscenácii Hodina rysa. Považujete ho za úspešné?
Myslím, že nám vyšlo. Predovšetkým ju Per Olov Enquist výborne napísal. Hoci v Aréne nie je príliš dobrá akustika pre klasické divadelné produkcie, a herci zvyčajne musia veľmi namáhať hlasivky, aby ich počuli aj diváci v zadných radoch, tu to neprekáža, pretože náš krik si žiada samotný text. Pomohol nám aj dobrý scénograf. Je to ťažké predstavenie, ale veľmi napínavé a zaujímavé. Keď som si túto drámu prvýkrát len pre seba čítala, nevedela som sa od nej odtrhnúť. U divákov zarezonovala aj herecky. Mám úžasných partnerov: Zuzanu Kronerovú, Ľuboša Kostelného a Ondreja Kovaľa.
Hráte neoblomnú psychiatričku, ktorá nemá veľa spoločného s duchovným svetlom, ktoré hľadáte vy sama. Ako ju zvládate?
Nie je to ľahké. Beriem to však ako skúšku a výzvu, lebo na ľahkých veciach sa človek nenaučí. Herec musí zahrať akýkoľvek charakter, aj vraha, a nemôže sa s ním stotožňovať. Doteraz mi vŕta v hlave, kto to vlastne je, tá moja Lisbeth. Stále nad ňou premýšľam. Je veľmi nešťastná aj preto, že svoj názor vnucuje nasilu, a neakceptuje iný. Napriek tomu je zaujímavá.
Prídete po predstavení domov zničená?
Nie, nie! Po divadle ideme pekne na pivo. To som sa naučila - zavrieť dvere. Doma, alebo s priateľmi už riešim len súkromné veci.
Ako vyzerá váš voľný čas?
Tak normálne: plaváreň, sánkovanie, kino, stretávanie sa, varenie, tancovanie, duchovné svetlo, stále niečo je.
Veriacou ste sa stali, až keď ste objavili spomínanú duchovnú techniku?
Odjakživa som bola prirodzene veriaca, hoci ma v rodine k viere neviedli. Jednoducho som nepochybovala. Iste, nemôžem povedať, že nikdy nemám pochybnosti, moja viera je stále skúšaná. Sú obdobia, keď je to veľmi ťažké a potom sú také, keď je moja viera veľmi silná. Mám to ako každý. Ale najdôležitejšie je pamätať si, že aj najväčšie starosti sú dary, ktoré zdokonaľujú a okresávajú našu dušu a treba za ne ďakovať. Veľa ľudí to vie len teoreticky, ale nie prakticky. Svetlo je prax, ktorá pomáha nesťažovať sa.
Nespochybňujú vás ľudia, keď ďakujete za problémy?
Niektorí žartujú, či nie som masochistka. To teda nie som! Uvedomujem si však, že len na mne záleží, ako sa k ním postavím. Keď príde problém, zvyčajne si ho človek znásobuje tým, že naň brýzga. Keby sa zaň naopak poďakoval, bolo by mu jednoduchšie ísť ďalej.
Myslíte, že Slováci netušia, že bedákanie nepomáha?
Určite to tušia! (Smiech.) Napriek tomu si nevedia poradiť. U nás si ľudia sťažujú, lebo byť obeťou je príjemné. Sú obklopení negativitou, ktorá ich ľahko chytí. U mňa však nastal moment, keď som si uvedomila, že v prvom rade musím byť sama v poriadku, ak chcem niekomu pomáhať. A ak chcem, aby sa ľudia sami od seba pri mne usmievali, musím byť duchovne silná. Japonsko bolo pre mňa k tomuto poznaniu dobré. Nastavilo mi zrkadlo, v ktorom som pochopila, že ďalej to takto nepôjde. Človek musí nosiť pozitivitu v sebe stále. Vonkajšie veci typu toho, či mám stále angažmán v divadle alebo nie, nesmú byť podmienkou prežívania šťastia. Som vďačná za každý moment vo svojom živote, či cez deň, alebo v noci.
Dokážete rozlíšiť situácie, v ktorých musíte zareagovať negatívne a povedať nie?
Každé ráno sa modlím k Bohu, aby mi umožnil rozlišovať, čo je správne a čo nie. Pravda je však taká, že ja sa už ani neviem naozajstne nahnevať. Niekedy zisťujem, že musím zahrať etudu hnevu, lebo naši ľudia, pokiaľ na nich niekedy nezakričíš, sa nechcú pohnúť. Stále sa cítia ako obete. Tak sme boli vychovávaní všetci: no, no, no, to nesmieš! A keď na mňa niekto útočí, považujem to za svoju skúšku trpezlivosti a úcty k človeku. Nekričím na ľudí, niekedy sa ale veľmi rozčúlim, a vtedy to zafunguje.
V Mexiku ste študovali tanec. Čo v tomto smere robíte dnes?
Naďalej sa venujem pohybovým technikám. Na ich základe sa dá zvládnuť hocijaký tanec. Pri nich sa učíte ovládať svoje telo a pritom intenzívne pracujete s dušou. Baví ma, že pri tom musím rozmýšľať. Nie je to nejaký aerobik, kde bez rozmyslu len mávate rukami a nohami. Aby ste vôbec dokázali dostať uvoľnený pohyb, ako keď ste boli malé dieťa, aby ste dosiahli návrat k prirodzenosti, musíte byť veľmi sústredení a koncentrovaní.
Dokážete podľa pohybu odčítať u iných ľudí, akí sú, v čom majú problém?
Neviem, či viem priamo odčítať ich problém, ale je pravda, že mám už dávno istú deformáciu v tom, ako ich rada pozorujem. Aj filmy už pozerám inak, ako obyčajný divák. Všímam si detaily: herectvo, pohyb, premietam si to, ako by som to urobila ja a podobne. Nemohla by som pracovať sama zavretá pri počítači. Potrebujem ľudský živý materiál, jeho nezachytiteľnú premenlivosť. Pracovať s ľuďmi je krásne, je to to najintímnejšie prelamovanie z jedného stavu do iného... Milujem kolektív. Niekedy sa cítim ako malé dieťa na pieskovisku, ktoré potrebuje kamarátov, aby spolu postavili hrad a požičiavajú si pritom vedierka a lopatky. Keď sa ľuďom podarí spolu tešiť, je to pre mňa tá najkrajšia hra.
Mnohí ľudia majú radi kolektív, ale niekedy si nevedia so svojou osamelosťou poradiť. Vy nepoznáte osamelosť?
Samotu mám veľmi rada a často ju vyhľadávam. A proti osamelosti ma vycepoval život. Nemám napríklad pri sebe muža. Stala som sa samostatnou jednotkou, lebo som bola k tomu donútená. Dnes sa zamýšľam nad tým, na čo vlastne muž je? Prehodnocujem svoju doterajšiu predstavu o jeho úlohe. Ešte donedávna som nebola jeho rovnocennou partnerkou, možno práve preto, aby som sa konečne naučila byť sebestačným človekom zodpovedným za seba, za dieťa a nebáť sa.
Tak akú má už dnes úlohu podľa vás?
Spolužitie muža a ženy nie je v tom, aby sa jeden na druhého pozerali, ale aby dokázali kráčať jedným smerom. Asi by mali niečo spoločné budovať a cieľ je zrejme rodina, teda deti. Vychovať deti tak, aby bol svet dobrý. Dnes sú však vzťahy veľmi zamotané, a ľudí deštruuje zvonku aj zvnútra obrovské množstvo vecí, takže neviem, čo vlastne platí. Nefungujú tu podstatné podmienky ako je vernosť a solidarita. Či mi je napriek tomu súdené stretnúť pravého partnera, to sa nevie. Zatiaľ som šťastná sama so sebou, a to je dôležité.
Nedávno ste dokončili nakrúcanie nízkorozpočtového pohybového filmu s pracovným názvom Šepoty. Čo ste v ňom znázorňovali?
Rieši sa v ňom problém dobra a zla. Autori - Yuri Korec a Andrej Petrovič - to postavili tak, že dobro sa niekedy stáva zlom a naopak. Občas neviete rozlíšiť, čo je pre vás dobré a čo zlé, lebo aj to zlé a ťažké sa stáva pre vás dobrým, obohacujúcim. Moja postava bola skôr slnkom, inklinovala k dobru, osud, ktorý ťahá na tú dobrú stránku, a v jednom momente sa to zleje a nikto odrazu nevie, kto je kto.
Aj hudba je pôvodná?
Práve ju skladá režisér Jozef Vlk. Mám rada jeho hudbu - je mystická, odvádza vás z tohto sveta preč. A tanečníci, čo tam tancujú, majú rovnako obrovský potenciál, dokonca aj herecký. Na Slovensku žijú veľmi šikovní ľudia.
Na jeseň ste nakrúcali v Budapešti. Režisérka Marta Meszárosová vás obsadila do životopisného filmu Denník Imreho Nagya. Aká to bola skúsenosť?
Úžasná! Na Slovensku som také profesionálne nasadenie ešte nezažila. Nebolo to o peniazoch, ale o poctivej práci, dobrej nálade, zdvorilosti a úcte. Každý vedel, čo má robiť. Nemala som tam veľkú postavu, ale správali sa ku mne tak, že som sa chvíľu cítila ako hviezda. Tam som na vlastnej koži pochopila, čo je to, keď si vás niekto váži. Často je to len v jedinom slove.
Úcta je vašou ústrednou témou...
To je podstata. O čo iné by nám malo ísť? Ak máte úctu k sebe a iným, odrazu vás ten svet neunaví. U nás ľudia svoje neúctivé správanie hádžu na ťažké podmienky. Ale aj zbedačení Afričania sa vedia na seba usmievať a byť pohostinní. Ak si nebudeme my sami vážiť jeden druhého, tak kto iný si nás potom bude vážiť? Akoby sme ani nestáli o svoju vlastnú krajinu. Akoby sme sem nepatrili. Japonci si vážia každý kúsok zeme a každú ľudskú bytosť. Pracujú, a v práci si neriešia svoje osobné vzťahy. To neznamená, že ich neprežívajú, ale neprenášajú ich na svojich zákazníkov, alebo kolegov, lebo vedia, že každý má za sebou ťažké veci. Herec na javisku, napríklad, dáva zo seba to najlepšie, keď si diváci zaplatili lístok. Prečo si to rovnako neuvedomia tí, čo sedia za poštovou priehradkou? Nemusia sa práve usmievať od ucha k uchu, ale môžu byť zdvorilí.
Musíte svojho Samka brániť viac, ako iní rodičia?
Stalo sa mi, že na Samka zaútočili cudzí ľudia. Aj dospelí. Chodíme zatiaľ všade spolu, veď je škôlkar, a väčšinou sa pohybujeme medzi mojimi priateľmi, ktorí sú otvorení a milí. Myslím si však, že ak by sa mu malo niečo stať, tak to nebude o rasizme, ale o človeku, ktorý má vnútorné problémy.
Ako sa v Japonsku správajú k deťom?
Opäť s veľkou úctou a pochopením. Vedia, že z nich vyrastú tí ľudia, ktorí budu tvoriť budúcnosť ich národa. Do šiestich rokov sa tam deti môžu vyblázniť, až potom sa učia disciplíne, a pritom sú aj tak poslušné. U nás počujete len povely: nerob, nekrič, nebehaj, nedýchaj! Možno je v tom zakorenený strach, ktorý sme dostali do seba spolu s výchovou... Japonci sú v tomto skvelí a majú peknú krajinu. Verím však, že aj my si takú môžeme urobiť.

Kto je to:
Vanda Tureková (1972) už v čase štúdia herectva na VŠMU hosťovala v rôznych bratislavských divadlách a objavila sa v rade televíznych inscenácií a vo filmoch. Po svojej prvej divadelnej sezóne, ktorú prežila na doskách SND, odcestovala do Mexika, kde rok študovala tanec. Neskôr bola na polročnom štipendijnom pobyte v Tokiu. Dnes je na voľnej nohe, dabuje, nakrúca a hrá v predstvení Pera Olova Enquista Hodina rysa v bratislavskom divadle Aréna. Na jeseň dokončila nakrúcanie životopisného filmu Denník Imreho Nagya maďarskej režisérky Marty Meszárosovej. Vychováva päťročného syna Samka.


Povedali o nej:
Martin Huba, režisér, herec, pedagóg
Vanda je vzácny, príťažlivo komplikovaný človek. Je typ kamikadze, to znamená, že vyznáva sebaspaľujúce herectvo. Jej emočné vzruchy akcelerujú, čo jej možno zasahuje do súkromia, na druhej strane si môže byť vedomá toho, že neostáva divadlu nič dlžná. Divák takýto výkon vie oceniť.

Henrieta Mickovičová, herečka
Vanda je vnútorne slobodný a nezávislý človek. Fascinuje ma, že sa ešte nikomu nepodarilo zaradiť ju do akýchkoľvek koľajníc. V prístupe k ostatným je obdivuhodne ľudská a otvorená.

Jozef Vlk, režisér
Vanda je jedna z najúprimnejších a najotvorenejších herečiek, aké poznám. Byť bližšie k podstate pre ňu znamená viac, ako správne odrecitovaná replika. A to je, aspoň pre mňa, viac, než len profesionálny prístup k práci. To ľudské je v nej najkrajšie tak na javisku, ako aj v živote - pravdivo, ale do hĺbky.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL