Chrt tajgan pochádza z horských oblastí Kirgistanu. Väčšinou sa používa na lov líšky, vlka, kozorožca a ďalších kopytníkov. Môže loviť sám alebo v páre s orlom berkutom.

FOTO - WOLFGANG REGAR

Bratislavský veterinár Zdeněk Kutlach sa doteraz dostal na východ najďalej do Prešova. Túto zimu sa však rozhodol vybrať do Ruska - na jedinečnú poľovačku s chrtmi. Ako majiteľ írskeho vlkodava už zažil nejedny psie dostihy, ale teraz si chcel vyskúšať reakcie chrtov, ktoré majú lov v krvi, v prirodzenom prostredí.

S dvoma kamarátkami si naplánovali cestu do Kurskej oblasti. Dva dni pred odchodom sa však dozvedeli, že v kraji zúri besnota, preto museli plán zmeniť. Vybrali sa do susednej Brjanskej oblasti. Tento kraj, prežívajúci práve vďaka lovu, sa rozprestiera asi tristo kilometrov južne od Moskvy.

Vzali so sebou dva chrty - mladé barzoje pochádzajúce z Ruska.

Lovecká sezóna sa v Rusku začína v novembri a končí sa v každej oblasti inak - smerom na sever sú zimy tuhšie, čo možnosti lovu podstatne ovplyvňuje. Problém prichádza, keď sneh zľadovatie, lebo v ňom si psy často doráňajú nohy. Ich pud je totiž taký silný, že lovia mráz-nemráz.

S chrtmi sa štartuje o dva týždne skôr ako so zbraňou, lebo zver ešte nie je vyplašená, sezóna s nimi sa končí vo februári, keď sa začína hon na líšku.

Pes nepotrebuje pušku

Zdeněk Kutlach sa o poľovné psy zaujíma už vyše päť rokov. Hľadal spôsob, ako sa dostať čo najbližšie k historickým prameňom, ktoré by mu povedali viac o pôvode chrtov a ich prirodzenom živote lovca.

„Túžil som niečo také vidieť na vlastné oči a vedel som, že v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu sa s chrtmi loví," hovorí. „Na ambasáde mi povedali, že si môžem so sebou bez problémov vziať zbraň, no mňa klasické poľovanie neláka. Navyše, jedna vec je, čo vám povedia na úrade, a druhá, ako to dopadne na hraniciach. Veď vybaviť si takúto cestu oficiálne je v podstate nemožné." Jedna členka výpravy však bola pôvodom Ruska, Maria Stanovoi, ktorá pomery v oblasti aj tamojších ľudí pozná.

Exotická doprava za zajacmi

V Brjanskej oblasti sú dediny od seba vzdialené asi tridsať kilometrov, smerom na východ sú vzdialenosti väčšie a step strieda tundra. Napriek tomu, že krajina má pochmúrnu atmosféru a nedá sa ani zďaleka povedať, že životná úroveň vzrastá, trojica stretla v tomto kraji samých pohodových, dobrosrdečných ľudí.

V stepi sa síce žije pokojne, ale ťažko. Lov je pre ľudí každodennou záležitosťou a spôsobom obživy. Už celé stáročia nažívajú s chrtmi a stále ich používajú na lovenie zveri. Mnohí ešte neboli ďalej ako v okresnom meste a sú presvedčení, že žiť sa dá len takto. Ich chrty nevedia človeku ublížiť. Dokážu však svoju korisť vystopovať, dohnať, chytiť aj usmrtiť. Napriek svojským zvykom a rozdielnym podmienkam majú dokonalé telo a sú v perfektnej kondícii. Lov s chrtmi tu nie je žiadny buržoázny prežitok.

„Bola síce zima, ale keď k tomu máte šíru step, prachový sneh, jasnú oblohu a slnko, je to nádherné," hovorí Kutlach.

Pôvodne chceli bývať priamo na loveckej stanici, no vo vnútri bolo asi štrnásť pod nulou a malý radiátor nemal šancu vyrobiť znesiteľnú teplotu. Napokon si našli ubytovanie v blízkej dedine, kde ich ochotne prichýlila miestna starenka.

Pri ďalšej loveckej zastávke sa ubytovali na dedinskom hospodárstve.

„Hospodár, u ktorého sme bývali a ktorý šéfoval aj poľovnému revíru, chová kone, kravy, býky, vstáva k nim o štvrtej ráno a o jednej v noci chodí spať. Nezastaví sa ani na chvíľu."

Povedal im síce, že sú fanatici, ale keď videl ich pekné poľovné psy, hneď im vystavil povolenie na lov zajacov a líšok počas celej sezóny. „Poľovné povolenie stojí 195 korún," smeje sa Kutlach.

Od hospodára vyrážali do stepi autom, pešo alebo aj na koni. „Boli sme traja ľudia, tri psy a typický zarastený ruský kôň, ktorý bol rád, že si mohol vybehnúť. Chodila s nami aj kamarátka z Moskvy, ktorá mala tiež troch psov. Ešte sa pridali ruskí honci a celý deň sme hľadali zajkov," spomína Kutlach, „len ja som sa sústreďoval aj na lovenie pekných záberov na kameru."

Prvý zajac bol rýchlejší

Skúsené chrty, hoci sú napohľad krehké a útle, vydržia počas lovu v krutej zime nabehať tridsať až päťdesiat kilometrov. Mladé barzoje, ktoré si trojica priviezla so sebou, ešte nemali skúsenosti, na stope boli preto ruskí honci a pomáhali vyhľadávať zajace alebo líšky.

„Poľovali sme celých sedem dní. Je to úžasný pocit," hovorí Zdeněk Kutlach.

Step je rovná ako doska, terén formujú len rigoly - dva kilometre dlhé a miestami sto metrov široké ryhy s kríkmi, z ktorých treba zver „vytlačiť".

Slovenka Dáša Schusterová, ktorá sa viezla na koni, si nevšimla, že je tam močiar. Keďže mrazy boli práve miernejšie, ľad povolil a preboril sa. Kôň ostal našťastie pokojný, hoci mu voda siahala po brucho a Dáši sa zasekla noha v strmeni. „Keby bol nervózny, asi by ju bol povláčil. Chvalabohu, všetko prešlo hladko."

Prvý „padvig" - teda chvíľa, keď sa zajac zdvihne z ležoviska a začne utekať, spôsobil práve náš veterinár. Chrty mali dobrého súpera, lebo to bolo zdravé zviera, ani jednému sa nepodarilo dolapiť ho. Zo zajaca sa však stala aspoň jediná herecká hviezda, ktorú sa podarilo zachytiť na kameru.

Neskôr boli psy úspešnejšie. „Stojí to za pohľad. Chrt zbadá zviera, inštinktívne vyštartuje a chytí ho. Je to adrenalín," opisuje Zdeněk Kutlach. Až vtedy možno obdivovať úžasný pohyb a rýchlosť týchto zvierat, ktoré akoby leteli nad zemou.

Lov ako prirodzený výber

Pohodlnejšie, menej nákladné, jednoduchšie a rýchlejšie je zabiť zviera zbraňou. Kedysi však ľudia lovili len so psom. Chrt v ruskej stepi loví dodnes po starom: väčšinou chytí korisť za krk, jediným silným šklbnutím jej zlomí väz a tak ju usmrtí. Nikdy však nechytá zdravé, dobre vyvinuté jedince. Korisťou sa stanú vždy tie najslabšie. Jeho lov je prirodzenou selekciou a to je vec, ktorá na ruskej poľovačke najviac láka.

Pes a ruksak - podozrivé objekty

Že človek musí byť aj trochu dobrodruhom, ak chce niečo zažiť, sa trojici potvrdilo na spiatočnej ceste. Najprv ich o štvrtej ráno nepustil sprievodca do vlaku, hoci mali v poriadku všetky papiere. Nastúpili teda improvizovanú cestu. „Známi nás odviezli do krajského mesta Brjanska, odkiaľ sme sa všelijakými osobákmi dopravili až k rusko-ukrajinskej hranici," spomína Zdeněk Kutlach.

Pôvodný zámer dostať sa cez hranicu taxíkom im nevyšiel. Rozhodli sa teda prejsť na druhú stranu pešo, čo sa tam bežne nerobieva. So psami a ruksakmi síce vyzerali podozrivo, ale podarilo sa. Vznikol však ďalší problém - ako sa dostať do Kyjeva.

„Bolo desať pod nulou a my v stepi na hraničnom priechode. Zázrakom sa nad nami zľutoval vodič linkového autobusu a po desiatich hodinách cesty vo fujavici sme konečne dorazili do Kyjeva."

Potom to už bolo ľahké. Onedlho všetci traja sedeli vo vlaku smerujúcom do Bratislavy.