Eric Clapton pri nácviku svojho vystúpenia na charitatívnom koncerte v Modene z mája minulého roku, ktorý inicioval vo svojom rodnom meste Luciano Pavarotti. Eric Clapton má stále chuť koncertovať. Od konca marca do začiatku mája pripravuje európske turné. FOTO - TASR/AP

V gitarovej sieni slávy sa jeho meno vyslovuje hneď za Jimim Hendrixom. Mnohí odborníci hovoria, že vo svojej dokonalej štýlovosti je dokonca pred týmto revolučným hurikánom. Eric Clapton. Slovami B. B. Kinga to už nie je meno, ale inštitúcia. Hovorí sa mu aj Mr. Slowhand (pán rozvážna ruka) či beloch s černošskou dušou. Muzikant, ktorého hudba nepozná priestorové ani časové hranice. Má deväť cien Grammy a patrí k desiatke najlepšie platených britských muzikantov.

Jeho osobný život pripomína dramatické osudy románovej postavy. Musel prekonať ťažkú závislosť od drog aj alkoholu, vyrovnať sa s tragickou smrťou štvorročného syna Conora a má za sebou niekoľko ľúbostných vzťahov. Pred časom prekvapil tajným sobášom s Meliou McEneryovou, ktorá má o vyše tridsať rokov menej, a nedávno sa dozvedel, že má nevlastného brata a sestru.

Kedysi búrlivák, teraz - rok pred šesťdesiatkou - už pripomína profesora z Oxfordu, ktorý váži svoje slová na medicínskych váhach. V jeho tvári možno čítať nostalgiu a únavu, ale keď sa reč obráti na veci, ktoré má rád, v očiach sa objaví náznak uvoľňujúceho úsmevu. Ako nedávno, keď v Zürichu propagoval nastávajúce európske turné, ktoré sa začne koncom marca.

Pred časom ste vyhlásili, že končíte s koncertovaním. Zmenili ste názor?

„Pamätám si na toto vyjadrenie, aj na to, že som už unavený a starý. Potom sa mi prudko zmenil osobný život a ja som opäť dostal chuť."

Chuť na kontakt s ľuďmi?

„Hrať naživo pred okamžite reagujúcou masou ľudí je pre hudobníka stále tým najlepším tréningom. Funguje tam výmena energií, ktorú v žiadnom štúdiu nedosiahnete."

Aj preto ste taký zanietený propagátor koncertov naživo?

„Čiastočne, no dôležitejšie bolo, že sa už prestalo rozoznávať, čo ktorý muzikant naozaj dokáže. Stačilo urobiť štúdiovú nahrávku a išlo sa na pódiá pred tisíce divákov. Keď bol hudobník zrazu vystavený skúške hrať naživo, musel zo seba dostať všetko. Viacerí sa k tomu neodhodlali."

Mysleli ste pod prudkou zmenou osobného života svadbu s Meliou McEneryovou?

„Áno."

Čo vám priniesla?

„Mladá žena, ktorá je navyše inteligentná, vám môže dodať nové svetlo. A mne sa to stalo."

Raz ste povedali, že za všetko vďačíte svojej starej mame. Ako ste to mysleli?

„Odštartovala moju kariéru bluesového gitaristu. Ako malého chlapca ma totiž viac lákali bicie. Zhrozená babička Rose, ktorá ma vychovávala so starým otcom Jackom, však odmietla mať v domácnosti hluk. Aby si ma udobrila, kúpila mi na splátku gitaru za štrnásť libier."

Čo bolo ďalej? Kto vám určoval ďalší smer?

„Najskôr to boli napríklad Muddy Waters, Robert Johnson, Big Billy Bronzy, neskôr sa pridali ďalší."

Jimi Hendrix?

„Samozrejme, jedna z veľkých inšpirácií. Pamätám sa, bolo to niekedy koncom šesťdesiatych rokov a my sme boli s Jeffom Beckom na jednom z Hendrixových koncertov. Lapali sme po vzduchu a zostali ako omráčení. Jeho hra bola na vtedajšiu dobu nevídaná."

Je najväčším gitaristom dvadsiateho storočia?

„Nemám rád porovnávania a rebríčky, tie patria do športu. Určite bol však najinšpiratívnejší. A určite veľa vecí zmenil."

O vás sa to tiež tvrdí. Cítite sa byť vzorom?

„Dôležité je sledovať si svoj štýl, ale zároveň citlivo vnímať, čo sa deje v muzike. Potom sa môže stať, že čosi dokážete. Vzorom? Neviem. Rozširujem názor ľudí, ktorých som sa dakedy snažil kopírovať: Nehrajte ako ja, ale tak, ako to cítite vy. Dodnes mi stačí, keď budem spokojný sám so sebou a vypočuje si ma zopár ľudí."

Nie je to príliš skromné, keď vám hudba priniesla milióny a niekoľko diamantových platní?

„Nechcem, aby to vyznelo pozérsky, ale za svojimi slovami si stojím. Samozrejme, úspech a sláva sú príjemným vedľajším produktom."

Začiatkom sedemdesiatych rokov ste však práve z priveľkej popularity utiekli k drogám a alkoholu. Ako sa vám to podarilo prekonať?

„Frustrovala ma hystéria, ktorá sa okolo mňa vytvorila. Hľadal som duchovný azyl. Našiel som však len falošnú útechu - v heroíne a alkohole. Kde človek pritom dopadne, sa dozvie až potom, keď sa odhodlá bojovať proti tomuto zlu. Pomáhalo mi aj okolie, ale rozhodujúci súboj si musíte vybojovať vždy sám."

Našli ste vlastné hranice?

„Pochopil som, že ísť ďalej by bolo sebazničujúce. Stačila mi jedna skúsenosť."

Keď vám tragicky zahynul syn Connor, napísali ste jednu z najkrajších rockových balád Tears In Heaven. Spúšťa bolesť muzikantskú citlivosť?

„Na ten pád z okna mrakodrapu sa nedá zabudnúť. Všetko ostatné v mojom živote vybledne, ale strata Conora sa ničím neprekryje. Musel som dať bolesť von. Vznikla z toho skladba, do ktorej som dal smútok, bolesť, ale aj spomienku."

Keith Richards nedávno v rozhovore povedal, že nechýbalo veľa a boli by ste členom Rolling Stones. Prečo sa tak nestalo?

„Chcel som nahradiť Micka Taylora, ktorý od Stones odišiel v roku 1974. Asi som bol príliš hanblivý, aby som prišiel za Richardsom alebo Jaggerom a povedal im: zoberte ma."

Myslíte, že by ste boli s nimi spokojný?

„Vtedy sa mi zdalo, že vyhovujú môjmu naturelu. Dnes viem, že by som tam dlho nevydržal."

Ktorý hudobný sen sa vám ešte nesplnil?

„Hm. Asi si viac zahrať s Georgeom Harrisonom. Ale tento sen je už nesplniteľný."

Čím bol Harrison výnimočný?

„V Beatles bol utlačený. Keď sa osamostatnil, svet pochopil, že Beatles mali v skupine ďalšieho génia."

Nevytýkal vám Harrison, že ste sa oženili s jeho bývalou ženou Pattie Boydovou?

„Nikdy, ja som mu ju neprebral. Keď som začal s Pattie chodiť, bola už slobodná."

Čo vám dala gitara?

„Slobodu."

Čo vám zobrala?

„Nič, to len ja som jej ešte zostal veľa dlžný."

Kde ste hľadali jej reč?

„Našťastie, rýchlo som pochopil, že umenie gitarovej hry nespočíva len vo všakovakých technických finesách a bleskovo zahraných krkolomných stupniciach, ale aj v kráse a ušľachtilosti dlhého tónu."

Mr. Slowhand?

„To už je marketingové označenie, ja si len rád vychutnávam tóny."

Snažili ste sa kultivovať pop a urobiť z neho inteligentné počúvanie. Podarilo sa?

„Nikdy som sa nechcel tváriť, že som spasiteľ populárnej hudby. Len som chcel pripomenúť, že aj takto sa dá."

Autor: ĽUDO PETRÁNSKY, Zürich - Bratislava