u, totiž fakt, že moc - a schopnosť moc prejaviť - je medzi členské štáty rozložená nerovnomerne.
Členovia Európskej únie - starí i noví, veľkí i malí - si to nechcú ani zďaleka priznať a trvajú na rovnoprávnosti hlasov v zahraničnopolitických rozhodnutiach. Preferovaným prostriedkom rozhodovania v tejto oblasti zostáva európske pravidlo jednomyseľnosti, hoci o niekoľkých obmedzených výnimkách sa rokuje.
Pravda, konsenzus je dôležitý, lebo zaisťuje dôveryhodnosť a legitimitu. Realita je však taká, že niektoré členské štáty únie sú si „rovnejšie" než iné, a vplyvnejšie krajiny únie majú vždy odpor proti vonkajšiemu nátlaku. To isté platí pre ostatné medzinárodné organizácie.
Realita rozloženia moci v Európe vyvolala pohyb smerom k vytvoreniu zahraničnopolitického „triumvirátu" Francúzska, Nemecka a Británie. Z času na čas tento triumvirát svojimi činmi posilňuje zahraničný vplyv EÚ. K tomu došlo, keď britský, francúzsky a nemecký minister zahraničia vlani na jeseň odcestovali do Iránu, kde sa im podarilo uzavrieť dohodu o medzinárodnom prieskume iránskych jadrových zariadení.
Pri iných príležitostiach však tieto tri krajiny vyvolávajú dojem, že ich hlavným záujmom je prezentovať sa ako exkluzívny klub, čo medzi ich európskymi partnermi vyvoláva nenávisť. Úlohou únie je teda nájsť mechanizmus, ktorý uzná medzinárodnú váhu trojice bez toho, aby vzbudzoval nepriateľstvo zvyšku únie.
Ak sa chcú Európania podieľať na zásadných globálnych rozhodnutiach - ako tvrdia bezpečnostné stratégie EÚ, ktoré nedávno načrtol Javier Solana - musia nájsť strednú cestu medzi pravidlom jednomyseľnosti a realitou. Jedine tak si únia môže zaistiť dôveryhodnejšiu zahraničnú a bezpečnostnú politiku a stať sa serióznym partnerom USA, ich susedov a celého sveta.
Praktickým krokom vpred by v tomto ohľade bolo založenie „Európskej rady bezpečnosti," ktorá by fungovala ako riadiaci výbor medzi Radou EÚ (ktorá bude po rozšírení na 25 členov nepružná) a budúcim európskym ministrom zahraničia, ktorého predpokladá návrh ústavy. Vhodným modelom by mohla byť Bezpečnostná rada OSN, ktorá umožňuje združené či spoločné akcie, ak medzi členmi existuje zhoda. Inak si štáty zachovávajú slobodu samostatného konania.
Aby bol orgán životaschopný, jeho usporiadanie sa musí opierať o realistické kritériá. Po prvé, musí byť malý, nanajvýš dajme tomu s desiatimi kreslami. Už letmý pohľad na bežnú zasadaciu miestnosť únie postačí ako dôkaz toho, že rada o 25 a viac členoch je skôr talkšou než rozhodovací orgán. Po druhé, tri kľúčové členské štáty - Francúzsko, Nemecko a Británia - by malo mať stále členstvo. Táto trojica by tak v rámci širšej štruktúry získala status, o ktorý usiluje bez toho, aby vystupovala ako samozvané direktórium.
Zastúpenie ostatných členov únie v rade musí zohľadňovať počet obyvateľov a hospodársku a vojenskú váhu, čo by malo zaistiť zodpovedajúce postavenie krajinám ako Taliansko, Španielsko a Poľsko. Tieto a ďalšie členské krajiny by mohli rotovať ako nestáli členovia. Napokon, jedno kreslo by mala získať Európska komisia.
Európska rada bezpečnosti by slúžila ako stály poradný orgán budúceho európskeho ministra zahraničia, čím by prispievala k vytváraniu konsenzu vnútri i mimo únie. Bola by pripravená rýchlo reagovať v krízových situáciách, keď by uskutočňovala rozhodnutia predstavujúce jednotný európsky postoj.
Členské štáty Európskej únie - vrátane tých najplyvnejších - nemôžu obstáť v globálnych záležitostiach, ako je boj proti terorizmu, politická rekonštrukcia Blízkeho východu, boj proti chudobe a ochrana životného prostredia, kým sa nedohodnú na základných princípoch spoločného postupu. Tie je potom potrebné účinne previesť do praxe. Je prehnaným optimizmom tváriť sa, že dnešné európske inštitúcie to dokážu, lebo nevyjadrujú realitu rozloženia moci.
Ak budú Európania naďalej budovať inštitúcie, ktorých cieľom je uspokojiť všetky členské štáty Európskej únie, potom budú - jednotlivo i spoločne - na globálnej scéne odsúdení do vedľajšej úlohy.
© Project Syndicate
Autor: ANTONIO MISSIROLIMARTIN ORTEGA(Autori sú výskumnými pracovníkmi v Európskom inštitúte pre bezpečnostné štúdie v Paríži)
