Už dlho som nedržal v ruke takú smiešnu knihu. Najsmiešnejšie veci sú zvýraznené v rámčekoch. Napríklad: „Keby Beethoven skladal hudbu úplne rovnakým spôsobom ako Haydn - poznali by sme ho dnes ako nevýznamného skladateľa, a nie ako hudobného génia prvej veľkosti."
Alebo: „Keby najväčší športovec dvadsiateho storočia Muhammad Ali boxoval štýlom priemerného boxera - skončil by na zemi." K tomu možno doplniť už len Švejkovo klasické: „Vojak, ktorý nemá zápalky, je prosím pekne bez zápaliek."
Škoda, že nejde o humornú knihu, ale zrejme o úplne vážny pokus „uznávaného svetového mysliteľa a autora bestsellerov, ktorý sa systematickou prácou dostal v IQ testoch až na hranicu geniality", predostrieť pred nami nekonečné možnosti, ktoré nám poskytne našich desať inteligencií, ukrytých v hlbinách nášho zaháľajúceho mozgu. Stačí len si prečítať „poučnú a zábavnú knihu" - inak z edície, v ktorej vychádzajú populárne, ale aj uznávané knihy - a začať na sebe makať naplno.
Začnite tým, že sa naučíte nejaký cudzí jazyk, začnete písať básne a hrať na nejaký hudobný nástroj, preniknete do nejakých vedeckých disciplín a cudzích kultúr a náboženstiev, začnete pravidelne chodiť do kina a do divadla, budete každý deň rozvíjať všetkých desať inteligencií, ktorými vás príroda obdarila a podieľať sa na dobročinných akciách, zapisovať si svoje sny a rozmýšľať o nich, odhodíte tie príšerné škrupule podpriemerných a neúspešných, začnete sa správať originálne a provokatívne, prestanete fajčiť a začnete jesť viac zeleniny. Skrátka budete ako Michelangelo, Kasparov, Beethoven, Nelson Mandela, Matka Tereza, Alexander Veľký, Tiger Woods a Muhammad Ali dokopy.
Autor sám je pre budúcich géniov žiarivým príkladom, ako na to. Píše: „Alan Turing, vynálezca počítača, vyzval v päťdesiatych rokoch uplynulého storočia počítačový priemysel, aby vytvoril taký prístroj, ktorý bude rovnako inteligentný ako človek." Po prvé - Alan Turing nevynašiel počítač, ale spolu s Johnom von Neumannom opísal princípy, na ktorých dnešné počítače fungujú. Po druhé, nemohol vyzývať počítačový priemysel na nič - lebo ten vtedy ešte neexistoval. Sám Turing mal vtedy dosť iných problémov, ktoré sa skončili jeho samovraždou v júni 1954; predkladať ho preto na inom mieste v knihe ako príklad naplneného tvorivého života je menej smiešne.
K najhumornejším v knihe patrí konštatovanie o tom, že „Howard Gardner, ja a niektorí ďalší" sme si všimli, že inteligencia nie je len jedna, ale že ich je desať. A hneď prvá z nich je - tvorivá inteligencia. Gardner by sa tomu od srdca zasmial, ale je to úplne v súlade s humorným duchom Buzanovej knihy: nelámte si hlavu so zbytočnosťami, načo vám je vedieť, čo naozaj písal Gardner alebo ako naozaj žil Turing. Buďte originálni a choďte na to šikovne.
V knihe nájdete aj menej humorné miesta, to keď cituje hoci Woodyho Allena (neodsudzujme onaniu, je to milovanie s niekým, koho máme radi), alebo Ewarda Leara. Ale takých miest je asi sedem.
Po prečítaní knihy môj zobudený mozog cez noc vymýšľal autorovi nejaký humorný trest. Mohol by dostať tisíc hodín verejnoprospešných prác pri sadení stromčekov, aby nahradil ohromné škody, ktoré jeho „dlho očakávané knihy, vydávané v miliónových nákladoch" spôsobili na lesných porastoch. Bol by to aj primeraný trest za to, že ľuďom, čo vezmú jeho knihu vážne, môže ten génius spôsobiť minimálne duševnú traumu.
