v rubrikách veľkých denníkov, komentároch a nekonečnom toku správ.
Obava je prinajmenšom dvojaká: jednak z presunu výrobcov do krajín s nízkymi výrobnými nákladmi (a daňami), jednak z hromadného prílevu pracovníkov z východného bloku, ktorí by narušili už i tak krehkú rovnováhu medzi zamestnanosťou domáceho obyvateľstva a politicky korektnou víziou zjednotenia rozdelenej Európy.
Hromadný odlev veľkého kapitálu do „príťažlivejších" krajín isto nečaká na akési rozšírenie - prebieha už dávno a je naivné si myslieť, že cieľovými krajinami sa bezpodmienečne stanú krajiny strednej a východnej Európy. A ak, tak určite nie navždy. V každom prípade na dostatočný čas, aby sa zaostalé regióny dokázali odraziť aspoň od dna. Migrácia na Západ prebieha už tiež dávnejšie a nie náhodou je jej spoločným menovateľom beznádej: u mladých, vzdelaných ľudí, ktorí nečakajú na splnenie nesplniteľných sľubov štátu, a u sociálne znevýhodnených skupín, ktoré dávno prekukli „papierovú" snahu štátu o uplatnenie a rovnocennú emancipáciu.
Každý členský štát sa postavil k migrácii rovnako pragmaticky, rozdiely sú len v tých postojoch, ktoré určuje vlastná dejinná skúsenosť s migračnou politikou, momentálna ekonomická situácia a kalkulácia sekundárneho zisku. Európa sa spolieha na svoje prieskumy, z ktorých vyplýva, že k nijakej veľkej migrácii z Východu na Západ vlastne nedôjde. Toto želanie by sa malo zakladať na niekoľkých tvrdeniach: v prvom rade na fakte, že napriek obavám už pri prvom rozšírení v 80. rokoch o Portugalsko a Španielsko k ničomu podobnému nedošlo, a s ekonomickým rastom týchto krajín sa situácia obrátila a migrácia sa utlmila. V druhom rade by túto domnienku mali podržať sociologické a ekonomické výskumy, ktoré zistili, že do západných krajín by hneď po otvorení hraníc prišlo približne 335-tisíc chtivých práce z východnejšej Európy, čo je len o trochu viac ako po páde berlínského múru. V dlhodobejšom intervale hovorí štúdia o 3,9 milióna ľudí, čo sú ani nie 4 percentá súčasnej populácie pristupujúcich štátov. Ďalším argumentom je vraj nepripravenosť migrácie za prácou do vzdialenejších oblastí. Ako inak, prílev bude logicky najväčší v bývalých hraničných štátoch ako Nemecko a Rakúsko, ktoré sa poistili prechodným obdobím siedmich rokov a obmedzením výkonu určitých profesií.
Aj tento údaj je veľmi zaujímavý: v horizonte piatich rokov by z pristupujúcich štátov odišlo na Západ ročne 1 percento mladých ľudí starších ako pätnásť rokov, 2 až 3 percentá vysokoškolsky vzdelaných (v prípade Rumunska a Bulharska sa odhaduje až 10 percent). A dosť prekvapivým záverom je i to, že v prípade Maďarska, Slovenska a Česka sú to hlavne mladé vysokoškolsky vzdelané ženy, ktoré túžia po lepšom zamestnaní, ale aj kvalitnejšom živote. Spoločným znakom je však dočasná emigrácia, a teda ochota vrátiť sa, len čo sa ekonomická situácia v rodnej krajine začne zlepšovať. Negatívom je odlev mozgov a mladých ľudí.
Situácia pre štáty Európskej únie by sa na prvý pohľad mohla zdať negatívna, no je skôr patová. Je tu rozpor medzi ekonomickou potrebou nových pracovných síl v kombinácii s obmedzenou toleranciou a prakticky nerealizovateľným, politicky nepriechodným vysvetlením tohto kroku spoločnosti, ktorá pre populačné „šediny" bude čoskoro vykazovať hrozivú podprodukciu, avšak trvá na rovnakom (ak nie vyššom) životnom štandarde.
Dá sa preto povedať, že aj druhá strana je rovnako nepripravená na prístup nových štátov, no je viditeľne v lepšej pozícii, pretože získa, pričom zisk pristupujúcich štátov nie je okamžitý a určite nie evidentný.
Autor: PAVOL ORLICKÝ(Autor pracuje v Centre pre imigrantov v belgickom Gente)
