Pablo Picasso: Dora.
Španielovi nie je nikdy zima! - vravieval Picasso. Dokonca aj vtedy, keď mu drkotali zuby od zimy v niektorom z chladných parížskych ateliérov.
Všetko vydržal - možno aj preto, že sa dosť často ohrieval v náručiach nejednej z mileniek. V skoku do výšky - od toho bočného až po chrbátový (flop, fosburg) - končí atlét po treťom nevydarenom pokuse. Pablo Ruíz y Picasso (1881 - 1973), geniálny maliar a pravdepodobne aj geniálny atlét lásky - nekončil s ľúbostnými pokusmi tak skoro. Čosi o tom naznačuje v knihe Ja, Dora Maar aj Francúzka Nicole Avril.
Dora Maar (vlastným menom Théodora Markovitchová) sa síce narodila v Paríži, no detstvo a pubertu prežila v Buenos Aires v Argentíne. Tam pracoval jej otec ako architekt. Keď jeho dcéra dospela - odišla do Paríža, kde sa venovala maliarstvu a umeleckej fotografii. Po zoznámení s Picassom žila potom - koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov - v intímnej blízkosti s týmto umelcom. Žiť bok po boku so sopkou je síce vzrušujúce. Iste však nie bezpečné.
Pablovi Picassovi - tomuto Vezuvu výtvarného umenia 20. storočia - chuť na výbuchy a škandály nikdy nechýbala. Už počas španielskej občianskej vojny, keď fašisti zbombardovali malé španielske mestečko Guernica - namaľoval Picasso svoje preslávené plátno Guernica. Za okupácie Paríža navštívili niektorí civilizovaní zločinci v uniformách Wehrmachtu Picassov ateliér a pozerali si aj reprodukciu rozbombardovanej Guernicy.
„To ste urobili vy?" pýtal sa jeden z týchto výtečníkov.
„Nie. Vy," odpovedal Picasso.
Výbušnosť? Tú poznali aj iní. Keď prišiel po oslobodení Paríža Hemingway za Picassom a nezastihol ho v ateliéri - nechal mu u domovníčky debnu nevybuchnutých granátov s lakonickým nápisom: Picassovi od Hemingwaya.
Aj preto pôsobilo ako výbuch granátu to číslo denníka L'Humanité (orgán Komunistickej strany Francúzska), ktoré uverejnilo 5. októbra 1944 na titulnej strane veľkú Picassovu fotografiu s bombastickým textom, že Picasso skrotol a vstúpil do komunistickej strany. Bol naozaj taký poslušný? Keď v roku 1956 vpadli sovietske vojská do Budapešti, Picasso nemal problém s takzvanou straníckou disciplínou a podpísal (spolu s inými) ostrý protest. To bol jeho ďalší hod Hemingwayovým granátom, no L'Humanité mu tento raz netlieskala.
Nicole Avril tieto udalosti zaznamenáva a spomína. V prvom rade však hovorí o Picassovom vzťahu a súžití s Dorou Maarovou, ktorú maliar nielen miloval, ale aj maľoval. Pravda - miloval a maľoval ju súbežne s prvou ženou Oľgou, s Mariou-Thérese, matkou svojich dvoch detí, s Jacqueline Roque a inými a inými. Nicole Avrile o tom hovorí v štylizovanom rozprávaní Dory Maarovej - od jej prvého stretnutia s Picassom cez jej pobyt na psychiatrickej klinike v Saint-Anne (1944 - 46) až po Picassovu smrť (1979). Mnoho miesta venuje Picassovi, ale aj jeho psovi Kazbekovi, básnikovi Eluardovi, parížskej bohéme.
To je na jej rozprávaní zaujímavé a príťažlivé, menej už niektoré jej štylizované úvahy.
Autor: IVAN MOJÍK
