Miloš Karásek (1960), výtvarník, literát a divadelník. Po skončení štúdia architektúry pôsobil v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove, dnešnom Divadle Alexandra Duchnoviča. Spolu s Blahom Uhlárom bol pri zrode Divadla Stoka, neskôr založil Divadlo Problém. V súčasnosti je v slobodnom povolaní. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

„Som zástancom barokovej bohatosti, priťahujú ma košaté tvary, ktoré nie sú jednoznačne definovateľné a okamžite opísateľné a prehliadnuteľné, ako aj zneisťovanie hraníc, kde sa niečo končí a začína," hovorí MILOŠ KARÁSEK na margo projektu Paralely. Ten vyvrcholí zajtra v bratislavskom Divadle Astorka Korzo 90 premiérou jeho hry Záverečná, ktorej je režisérom aj scénickým i kostýmovým výtvarníkom. „Zmyslom projektu je poskytnúť čiastkový i komplexný pohľad na jednotlivé roviny - literárnu, výtvarnú a hudobnú, ktoré sú obsiahnuté vo výslednom dramatickom tvare." A tak Paralely ponúkajú aj Karáskovu výstavu plastík Smutná groteska, bibliofilské vydanie jeho knihy Diera, ako aj krst soundtracku jeho dvorného spolupracovníka, osobitého českého hudobníka Pavla Richtera.

Vždy ste sa potrebovali vyjadrovať formou širších projektov, prostredníctvom viacerých médií?

„Táto potreba vznikala postupne, v minulom režime sa človek usiloval združovať ľudí príbuzného názoru a utvoriť na jednom mieste a v jednom čase spoločnú platformu, aby protirežimový názor mal údernejší charakter."

Čo vás láka dnes na utváraní podobných projektov?

„Chcem ukázať východiská, z ktorých sa tvorí tkanivo divadelnej inscenácie. Divák má možnosť porovnať, ako fungujú dve polohy rôznych foriem umení - autonómna, voľná a potom tá aplikovaná, použitá."

Veríte, že divák to dokáže takto vnímať?

„Uvedomujem si, že asi bude málo tých, ktorí spoznajú všetky časti projektu, a ešte menej tých, ktorí to dokážu vnímať aj komplexne. Ale tiež verím, že sa nájde zopár ľudí, ktorí to takto prijmú a obohatia sa o poznanie nových súvislostí."

Aký máte vlastne vzťah k divákovi, čo pre vás znamená?

„Je to adresát, ktorému chcem niečo povedať. Ale to, čo mu hovorím, mu hovorím ja, a bez koktania."

Je jeho názor pre vás dôležitý?

„Určite, no do istej miery. Verím mu, lebo vo všeobecnosti je prístupnejší a otvorenejší k dielu než kritik, ktorý už väčšinou prichádza s vopred utvoreným uhlom pohľadu. Ale diváckeho odmietnutia sa nebojím, aj to k divadlu patrí."

Predstavujete sa však aj samostatnými akciami, vlani to bola napríklad výstava Druhý dych či kontinuálna opera Au pair (ÓPÉR).

„Áno, ale aj tam chcem veci zaraďovať do širších súvislostí, ak sa dajú niekam posunúť, tak sa snažím o ten ďalší krok. Hotové veci ma prestanú zaujímať. V prípade spomínanej opery sú pre mňa cenné jej stopy vo forme cédečka či dévedečka umožňujúce ten ďalší krok, ktorým by mala byť jej nahrávka pražským orchestrom Agon."

Vďaka rozmanitým aktivitám ste umelec ťažko zaraditeľný, po čom koniec koncov ani vy netúžite. Ale predsa, čím sa cítite najväčšmi?

„Na to neviem jednoznačne odpovedať, ale momentálne je divadlo svetom, ktorý neviem ničím iným nahradiť. Ako som zistil počas sedemročnej odluky od divadla, keď som sa potreboval finančne postaviť na nohy, objavovalo sa mi spontánne vo všetkých mojich iných aktivitách. Divadelnosť je aplikovateľná aj inde, a keď som si to uvedomil, začal som sa tomu venovať vedome."

Napríklad?

„Knižka Diera, ktorá je súčasťou projektu Paralely, je režírovanou literatúrou. Využívam artikuláciu textu, sú tam povynechávané strany, pauzy podľa toho, ako sa text dramaticky vyvíja. Pečať divadelnosti je zrejmá."

Ako vznikla vaša terajšia spolupráca s Astorkou?

„Vlani hosťovalo prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča s mojou hrou Perón v Astorke a po rozhovore s jej riaditeľom Vladom Černým som sa rozhodol napísať Záverečnú. Hoci som ju v duchu písal pre konkrétnych hercov, hlavne pre Zitu Furkovú, nemal som vôbec záruku, že ju prijmú. Nakoniec mi ju ponúkli aj režírovať."

V propagačnom texte k hre sa píše, že pokračujete v programe aplikácie experimentálnych postupov v profesionálnych divadlách. O aké experimenty ide?

„Samo slovo experiment je zavádzajúce. V tomto prípade je pre Astorku experiment v tom, že herci pracujú inak, než sú zvyknutí, narábajú s textom, ktorému chýba motivačné zázemie."

Nevnímajú to ako prílišný režisérsky diktát?

„Nemyslím si, ja som len určil pravidlá, pôdorys hry, v rámci čoho však oni majú dosť voľné ruky, možno viac, než čakali. Sú tu otvorení ľudia, ktorí sa radi púšťajú do neznámych vecí, hoci to nie je bez problémov pre nich ani pre mňa. V tomto je Astorka istým spôsobom výnimočná, prostredníctvom niektorých členov tu akoby zostal duch jej krásneho obdobia z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, zmysel pre hravosť a tvorivosť."

Je to experiment aj pre vás?

„Iste. Pracoval som aj s hercami, ktorí boli - ak to tak môžem povedať - zužitkovateľní len vo svojej ľudskej kvalite, ale nie profesionálnej. Tunajší špičkoví herci sú ako vysoko kvalitné nástroje, a pre mňa je zaujímavé, či dokážem na týchto nástrojoch zahrať to, čo som hrával na tých rudimentárnejších."