tej banky, za ktorú vyplatí vklady. V ten istý deň večer ju po skrátenom legislatívnom konaní prijal aj parlament. V piatok ráno novelu podpísal šéf parlamentu a podvečer aj prezident republiky. Ešte v ten istý deň vyšla v Zbierke zákonov, čím nadobudla účinnosť. Tento absolútny rýchlostný rekord sa zrodil preto, lebo svoje povinnosti si dlho neplnili nielen konkurzní správcovia skrachovaných bánk, ale ani vládna legislatíva a slovenské súdy.

Dnešná vláda zdedila od svojej predchodkyne bankový systém v takom stave, že musela urobiť jeho reštrukturalizáciu. Predovšetkým „vďaka“ okolnosti, že banky boli zväčša štátne, rozdali úvery tak, že ich nemá kto vrátiť. Reštrukturalizácia bánk vyšla túto krajinu na 102 miliárd korún. Každý, kto je na Slovensku zamestnaný, prispel na ňu sumou približne 50-tisíc Sk. Pretože peniaze sa vždy berú len odtiaľ, kde sú, dojenie bánk sa ešte neskončilo. Paradoxné je, že sa berie práve z tých, ktoré skrachovali - z AG Banky, zo Slovenskej kreditnej a z Dopravnej banky.

Konkurzní správcovia

Od roku 1996 sa všetky ustanovizne s bankovou licenciou skladajú na Fond ochrany vkladov. Za štyri roky doň odviedli príspevky za 3,3 miliardy korún. Keďže za tri banky, ktoré skrachovali na začiatku roku 2000, vyplatil fond vkladateľom o päť miliárd korún viac, musel si požičať. Pretože mu peniaze poskytla Národná banka Slovenska, je vo verejnom záujme, aby fond túto pôžičku vrátil, a to čo najskôr. Vlani museli ostatné banky odviesť do Fondu ochrany vkladov nielen pravidelný, ale aj mimoriadny príspevok. V oboch prípadoch išlo o sumu, ktorá prevyšovala 790 miliónov korún. Povinnosťou fondu preto bolo, aby sa usiloval získať čo najviac z aktív, ktoré zostali v skrachovaných bankách. Jeho snaha však nebola úspešná, lebo si nedokázal poradiť so správcami konkurznej podstaty.

Bernard Ondrejka a Juraj Tomášek, správcovia v AG Banke a SKB, sa totiž správali tak, aby v nich neprebehlo ani prieskumné pojednávanie, ktoré malo potvrdiť platnosť a výšku veriteľských pohľadávok. Správca Ondrejka pritom už predal takmer tretinu aktív banky, a to bez zvolania schôdze veriteľov. Aj správca Tomášek sa pokúša fondu vnútiť svoju predstavu speňažovania aktív SKB, s ktorou Fond ochrany vkladov nesúhlasí, lebo by na ňu doplatil. Tento súboj o stámilióny už trvá viac než rok, a tak sa s ním v júli v tajnom materiáli oboznámila aj vláda.

Kto sa opäť poskladá

Predstavitelia fondu v ňom opísali, ako porušujú zákony nielen správcovia, ale aj sudcovia. Páni Ondrejka a Tomášek boli potom vyškrtnutí zo zoznamu správcov, ale v AG Banke a SKB na svojich postoch zostali, lebo ich konkurzný sudca neodvolal. Milan Chovanec, správca konkurznej podstaty v Dopravnej banke, zo zoznamu síce vyškrtnutý nebol, ale práve on zasadil fondu najťažší úder.

V decembri minulého roku napadol totiž postavenie Fondu ochrany vkladov ako veriteľa a odmietol uznať jeho pohľadávky voči banke, za ktorú fond vyplatil klientom približne 2,3 miliardy korún. „Banka neschopná vyplácať vklady nemusí uhradiť náklady vyplatené fondom, lebo svoju povinnosť si splnila už splatením príspevkov do fondu,“ vyhlasoval pred rozhodnutím krajského súdu Milan Chovanec. Súd však rozhodol v prospech fondu. Správca sa odvolal na Najvyšší súd a zmenil aj dikciu svojej argumentácie - tvrdil, že podľa zákona pohľadávky vkladateľov nemôžu prejsť na fond. Senát vedený sudcom Štefankom mu dal za pravdu.

V tej chvíli to znamenalo, že nielen na 8,3 miliardy už vyplatených vkladov troch skrachovaných bánk, ale aj na ďalších približne 12 miliárd Sk za Devín banku, sa budú musieť poskladať ostatné banky a NBS. Čiže všetci bankoví klienti a všetci daňovníci Slovenska by sa opäť zložili na 20 miliárd, pričom bývalí akcionári a záujmové skupiny za správcami by si pokojne rozobrali to, čo po skrachovaných inštitúciách zostalo…

Nie prechod, ale vznik

Obvykle zdržanlivý a umiernený guvernér NBS preto proti správcom uplatnil tón, aký obvykle nepoužíva. Vyzval ich, aby zvážili ďalšie zotrvanie na svojich postoch, lebo môže uplatniť „prostriedky, a to nielen právne, aby v tejto oblasti bol nastolený poriadok“. Vyjadrenie Mariána Juska však svedčí o tom, že Fond ochrany vkladov nemá k dispozícii prostriedky, ktoré potrebuje, lebo keby ich mal, guvernér NBS by nemusel správcov konkurznej podstaty k ničomu vyzývať. Fond dokonca nemal k dispozícii ani taký zákon, ktorý by jeho veriteľské práva nedovolil nikomu spochybniť - ani Najvyššiemu súdu. Vláda a NBS preto museli rýchlo urobiť nápravu.

Zákon o ochrane vkladov jeho tvorcovia sformulovali a zákonodarca prijal v zjavnom úmysle, aby Fond ochrany vkladov dostal práva veriteľa. „Zákon, na základe ktorého fond funguje, jasne hovorí, že ak fond vyplatí nedostupné vklady, pohľadávka voči skrachovanej banke prejde na fond,“ pripomínal dlhé mesiace predseda prezídia fondu Milan Horváth. Spôsob, akým to zákon „jasne povedal“, však celkom jasný nebol.

Paragraf 11, nazvaný Zánik a prechod niektorých práv, totiž v prvej vete konštatoval, kedy pohľadávka voči banke zaniká: „Dňom vyplatenia náhrady zaniká pohľadávka vkladateľa voči banke v rozsahu rovnajúcom sa vyplatenej náhrade…“ Potom nasledovala druhá veta, ktorá stanovila, čo sa stane so „zaniknutou“ pohľadávkou vkladateľa. „Týmto dňom prechádzajú na fond práva veriteľa voči banke v rozsahu náhrady vyplatenej vkladateľovi fondom.“ Na otázku, ako môže „prejsť“ na fond to, čo už zaniklo, odpovedali rovnako správca konkurznej podstaty Chovanec i Štefankov senát Najvyššieho súdu: Keďže pohľadávka vkladateľa vyplatenou náhradou zanikla, nemôže prejsť na Fond na ochranu vkladov.

Sotva niekto pochybuje o tom, že zákon chcel a mal ustanoviť opak - aby to, čo zaniklo ako pohľadávka klienta voči banke, sa objavilo ako pohľadávka fondu voči nej. Novela zákona, ktorú minulý týždeň navrhla vláda a ktorú v skrátenom konaní schválil parlament, tento zámer vyjadrila inak. V nadpise paragrafu 11 sa slovo „prechod“ nahrádza slovom „vznik“, takže jeho názov znie: „Zánik a vznik niektorých práv“. A hoci jeho prvá veta zostala nezmenená a hovorí o zániku pohľadávky vkladateľa v deň, keď mu za ňu fond vyplatí náhradu, jeho druhá veta hovorí, že týmto dňom „fondu vzniká pohľadávka a fond sa stáva veriteľom voči banke v rozsahu náhrady vyplatenej vkladateľovi fondom“. Čo je formulácia, ktorú nemôže spochybniť ani správca konkurznej podstaty, ani Štefankov senát Najvyššieho súdu.

Nepriama retroaktivita

Hoci sa vláda v dôvodovej správe veľmi snažila zdôrazniť, že o žiadnu obsahovú zmenu vlastne nejde a že novela bola potrebná „iba“ na to, aby sa „zamedzilo zneužívaniu doterajšej dikcie na vecne nepodložené výklady, podľa ktorých fond nie je veriteľom voči bankám, za ktoré vyplatil náhrady vkladateľom“, upravený paragraf 11 oveľa presnejšie vyjadruje zámer zákonodarcu ako verzia platná od júla 1999, keď bol zákon novelizovaný. To, k čomu kvalitná legislatívna práca dospeje na prvý pokus, v našich podmienkach teda vzniká ako výsledok novelizácie novelizovanej novely. Fond nemôže svoj súboj so správcami konkurznej podstaty vyhrať, ak mu nepomáha ani banková legislatíva. Ide totiž o protivníkov, ktorých kvality musel uznať aj predseda Prezídia Fondu ochrany vkladov Milan Horváth. Podľa neho sú to „dobre podkutí partneri, všetka česť“.

Aby Fond ochrany vkladov mohol vývoj zvrátiť, novela obsahuje ešte dve dôležité zmeny. Zákon o konkurze a vyrovnaní sa upravil tak, aby aj naň platili všetky ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o mimoriadnom dovolaní. Znamená to, že generálny prokurátor dostal oprávnenie, aby mohol podať dovolanie i proti rozhodnutiu Štefankovho senátu. Podľa názoru niektorých odborníkov ide síce o retroaktivitu, ale iba o nepriamu, ktorú naša ústava údajne pripúšťa.

Podobne nepriamo retroaktívny charakter má aj ďalšie ustanovenie novely zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý znie: „Konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a neskončené právoplatným rozhodnutím súdu sa dokončia podľa tohto zákona.“ Fond ochrany vkladov tak získal silnejšiu právnu pozíciu, ale nie je isté, či svoju legislatívnu prevahu dokáže aj využiť. V mnohom to závisí od súdov a sudcov.

Konkurzní sudcovia

Rozhodovanie súdov veľmi komplikuje skutočnosť, že na konkurzné konania platia štyri režimy zákona, a to v závislosti od času, kedy sa konkurz začal. Aj keď je zrejmé, že novelizovanie novelizovaných noviel právnej istote ani stabilite neprospieva, rozhodnutia sudcov vo viacerých prípadoch situáciu ešte zhoršujú.

Analytik a komentátor Ján Kovalčík, ktorý sa tejto téme venuje podrobne, dospel k záveru, že po kolapse niekoľkých slovenských bánk sa „nevyznamenali ani súdy, ktoré za správcov miliardových hodnôt vymenovali osoby, ktoré nepostupovali v súlade so zákonom o konkurze a vyrovnaní“. Týždenník Trend zverejnil sériu odborných analýz, z ktorých jednoznačne vyplýva, že sudcovia nepodporujú zákonný nárok najväčších veriteľov skrachovaných bánk, aby mohli kontrolovať správcu konkurznej podstaty a v prípade potreby ho aj vymeniť.

Podľa zákona o konkurze a vyrovnaní má totiž konkurzný sudca na žiadosť veriteľov zvolať ich schôdzu do tridsiatich dní. Konkurzný sudca v prípade SKB to odkladal tak dlho, že Najvyšší súd SR musel prijať uznesenie, ktorým potvrdil, že kvalifikovaná väčšina veriteľov má právo na obligatórnej schôdzi odvolať správcu, ktorý stratil ich dôveru. Aj keď je zrejmé, že napríklad Juraj Tomášek dôveru veriteľov nemá, ešte stále je správcom konkurznej podstaty SKB, lebo veritelia ešte stále nemohli uplatniť svoje zákonné právo.

Nádej na zmenu

Rozhodnutie Štefankovho senátu Najvyššieho súdu takisto dokladá, že miestne právne prostredie devastujú nielen novelizované novely, ale aj rozsudky súdov. Aj keď vyhlásenie hlavného vládneho legislatívca Fogaša, že i podľa prednovelizovanej právnej úpravy bol Fond ochrany vkladov veriteľom Dopravnej banky, možno brať s rezervou, je úplne evidentné, že Štefankov senát si z dvoch právnych výkladov vybral ten horší. Zákon síce výslovne neriešil otázku, či sa fond po vyplatení náhrad má považovať za veriteľa banky, odpoveď na ňu sa však dala nájsť aj v Občianskom zákonníku. Podľa nezainteresovaných právnikov mala byť pohľadávka fondu voči banke uznaná, lebo opak zjavne odporuje dobrým mravom, ktoré špecifikuje práve Občiansky zákonník.

Rozhodnutie Štefankovho senátu obsahovalo dostatočný potenciál na to, aby zničilo samotné základy systému ochrany vkladov. Absolútny legislatívny rekord v rýchlosti, ktorý v závere uplynulého týždňa predviedla vláda, NBS, poslanci, šéf parlamentu i prezident, bol spôsobený práve tým, že spochybnenie tohto systému mohlo spôsobiť vážne otrasy, a to nielen vo finančnej sfére.

Aj keď blesková novela odstránila akútnu hrozbu, nemožno očakávať, že systém ochrany vkladov bude po jej prijatí perfektne fungovať. Konkurzné konania v štyroch ustanovizniach pripravia nielen Fond ochrany vkladov, ale aj banky, ich klientov a všetkých daňovníkov o ďalšie miliardy. Šanca, že sa tomu dá zabrániť, je v dnešnom stave krajiny takmer nulová. Dôvod na presvedčenie, že raz dôjde k zmene, predsa len existuje. Slovenskí vlastníci v slovenských bankách totiž končia. Ako napísal Ján Kovalčík, končí sa aj možnosť slovenských politikov zasahovať do činnosti komerčných bánk.

Je smutné, že na to, aby slovenské banky fungovali, museli byť predané. Ale je to vždy lepšia možnosť, ako platiť za ich nefungovanie a doplácať na ich konkurzy.