„Keby tak mohlo divadlo vychovávať, akože nemôže, chceli by sme varovať divákov, aby už nikdy nikomu neponechali v rukách absolútnu moc, lebo ona je živnou pôdou pre takýchto šialencov." Balet Caligula nás nútil zamyslieť sa nad mocou, ale skôr libretistov ako diktátorov v politickom zmysle.
Nechcem nijako preferovať umelecký nástroj, ktorý sama používam, ale celá obrovská námaha spojená s prípravou nového baletu stojí a padá na slove. Teda na koncepcii diela, ktorá sa v pote tanečníkov následne realizuje. V prípade libreta a textu k baletu Caligula premiérovaného na scéne Slovenského národného divadla 30. januára, na ktorom okrem choreografa Igora Holováča spolupracoval predovšetkým Nikita Slovák, ide znova o malé milé slovenské mýlenie pojmov a tradícií. Nemožno pri baletnom stvárnení natoľko rozporuplnej historickej postavy, ako je Caligula, očakávať nijakú komplexnú informáciu, ale aj pri rešpektovaní autorskej licencie sa len ťažko vysvetľuje, prečo dochádza k viditeľnému prekrucovaniu faktov - rok narodenia Caligulu sa podľa tvorcov mal zhodovať s dátumom narodenia Ježiša. Ani záverečné ukrižovanie Caligulu - ťažko rozsúdiť či úloha Krista, hriešnika po jeho boku, alebo antikrista - nemusí byť príjemné tak kresťanom ako nekresťanom.
Celý dej trpí na nevybudovaných scénických situáciách od prevzatia moci až po záverečné sprisahanie. A to ešte nehovorím o sprievodných textoch božskej dvojice Jupitera a jeho manželky Juno, v ktorých sa sami dobromyseľne odporúčali do zabudnutia a prenechali vládu „tomu cudziemu bohu" a stvoriteľovi. To skutočne musíme divákom sprostredkovať poučenie nielen cez mŕtvoly handrových panákov, ale aj proti každej logike? Podobne prvoplánová je aj ilustrácia násilia a orgií, tvrdý to oriešok viacerých divadelných inscenácií. Ak v samotnom tanci nepocítime rozdiel medzi incestom a láskou, potom je zbytočne vláčiť na javisko kaktusy v tvare penisov.
A ak už hovoríme o pôvodnej tvorbe, je tu aj ďalší faktor, ktorý má moc urobiť z diela niečo viac ako prevádzkový titul na jedno použitie. Existuje hudba, ktorá nás prinúti zabudnúť na všetko ostatné. Hudba Henricha Leška má zvláštnu moc - nechať nás zabudnúť na samu seba. V takom prípade potom nepomôže ani efektná scéna Petra Čaneckého, ani kostýmy Jany Hurtigovej, ktoré síce v každej scéne vyzerajú doslovne ako z iného baletu, ale majú aj svoje výborné kreácie. Pritom projekt Caligula patrí k dielam, ktoré by pri drobnom ustrážení neobmedzenej moci libretistu mohli patriť prinajmenšom k slušnému štandardu.