ponuku. Tak keynesovstvo, ako aj monetarizmus majú svoje opodstatnenie - všetko závisí od objektívneho stavu národného hospodárstva. Ak v základnej makroekonomickej rovnici vládne nerovnovážny stav a analýza ozrejmí, že jeho príčinou je primalý agregovaný dopyt, potom treba siahnuť ku krokom smerujúcim k jeho zvýšeniu; ak je príčinou nerovnovážneho stavu nedostatočná makroekonomická ponuka, tak musia svetlo sveta uzrieť opatrenia na zveľadenie podnikateľskej klímy. A do tretice: ak experti prídu k záveru, že obe veličiny nedosahujú ekonomicky podloženú optimálnu veľkosť, potom treba hodiť cez plece všetky ideologické dogmy a prejsť ku konkrétnym hospodársko-politickým činom: na dosiahnutie rovnovážneho ekonomického stavu (a následne dynamického rozvoja národného hospodárstva, čiže rastu hrubého domáceho produktu bez nadmernej inflácie a nezamestnanosti) je potrebný balík opatrení na súbežné zlepšenie dopytu a ponuky.
Takáto situácia nastala v Spojených štátoch (a nielen tam, ale to nie je predmetom týchto riadkov) práve teraz. Na podporu dopytu jestvujú jednoznačné dôvody: jedným z dôsledkov teroristického útoku na Ameriku je totiž strach konzumentov z budúcnosti. Mnohí ľudia sa uskromňujú, kupujú menej výrobkov a berú si menej hypoték na kúpu bytu či domu. Súkromná spotreba je pritom kľúčovým faktorom makroekonomického dopytu - ak občania viac konzumujú, potom podniky viac vyrábajú, modernizujú staré výrobky prevádzky a stavajú nové; v neposlednom rade poskytujú prácu novým zamestnancom, ktorí spotrebúvajú viac ako počas nezamestnanosti.
Washingtonská vláda chce teda rýchlo oživiť dopyt. Dovedna chce na tento účel uvoľniť minimálne 50 miliárd dolárov. Za jeden z najlepších prostriedkov považuje uľahčenie daňového bremena málo a stredne zarábajúcich spoluobčanov. Ide o správny krok. Je totiž neodškriepiteľným faktom, že práve ľudia s neveľkými platmi majú najväčší sklon ku konzumu. Z každého dolára, ktorý majú dodatočne k dispozícii, percentuálne vydajú (presnejšie: musia vydať, lebo nemajú nijaké úspory) omnoho viac ako obyvatelia s vysokými príjmami, ktorí majú viac-menej konštatný konzum za každých okolností - veď (ako sa vraví) „môžu si dovoliť, čo chcú“; bez ohľadu na ekonomickú a politickú atmosféru. Okrem toho: ďalším správnym zámerom na okamžité naštartovanie makroekonomického dopytu je dočasné zvýšenie podpory v nezamestnanosti. V kocke: americká vláda zamýšľa dať viac peňazí do rúk práve tým vrstvám obyvateľstva, v ktorých existuje najlepší predpoklad, že ich ihneď použijú na spotrebné účely, teda na zvýšenie dopytu. Jestvuje pomerne veľká pravdepodobnosť, že spomínané opatrenia „prežijú“ parlamentnú schvaľovaciu procedúru a onedlho vstúpia do platnosti.
Cieľ zlepšiť makroekonomickú ponuku si zobrala za „domácu úlohu“ americká ústredná banka. Minulý týždeň opätovne znížila kľúčovú úrokovú mieru. Sadzba pre krátkodobé medzibankové obchody klesla na 2,5 %, čo je najnižší stav od roku 1962. Myšlienkové pochody centrálnych bankárov sú zjavné: znížením taríf sa - okrem iného - zlacňuje splácanie firemných kreditov. Zneistené podniky majú väčší popud brať si úvery na modernizáciu starých a výstavbu nových výrobných prevádzok. V konečnom dôsledku budú v stave ponúkať spotrebiteľom lepšie produkty. V našom konkrétnom prípade si ich konzumenti budú môcť ľahšie kupovať, keď im vláda uľahčí daňové bremeno či priamo alebo nepriamo poskytne viac finančných prostriedkov iným spôsobom.
V Spojených štátoch sa po 11. septembri viac-menej stratili stranícke hospodársko-politické zákopové línie. Demokrati a republikáni si uvedomili, že výnimočná situácia si vyžaduje mimoriadne opatrenia - bez ohľadu na ideologické presvedčenia, na učebnicový postoj ku keynesovstvu a monetarizmu. Príznačné je, že zákulisné ekonomické nitky ťahajú dvaja mimoriadne skúsení ekonomickí „harcovníci“: prezident americkej ústrednej banky Alan Greenspan a bývalý dlhoročný minister financií Robert Rubin. Tandem pozostávajúci z týchto ostrieľaných pragmatikov je azda najväčšou zárukou zosúladenia dopytových a ponukových opatrení na opätovné naštartovanie amerického konjunkturálneho motora a ich čo najskoršieho uvedenia do hospodársko-politickej praxe.
JÁN ŠALGOVIČ, Mníchov
