FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Do povedomia čitateľskej verejnosti vstúpila SVETLANA ŽUCHOVÁ (1976) úspechom v piatom ročníku literárnej súťaže Poviedka 2001, keď jej príspevok Dvadsaťštyrihodinovosť dňa získal Cenu vydavateľstva L.C.A. Približne v tom období začala publikovať poviedky v kultúrnych časopisoch i prekladať divadelné hry z angličtiny.
A to všetko popri štúdiu medicíny v Bratislave a psychológie vo Viedni. „Občas to stíham dosť ťažko, obe školy však už končím," vraví nastávajúca lekárka a psychologička, ktorá však netají, že literatúra by v jej živote nemala zostať len koníčkom.
Podstatný krok k splneniu tohto sna predstavuje jej knižný poviedkový debut Dulce de leche, ktorý vyšiel v týchto dňoch vo vydavateľstve Drewo a srd.
Súčasne tiež zdôrazňuje, že písanie pre ňu znamená predovšetkým potrebu, ktorú má, a ktorá nie je viazaná na publikovanie. „Aj keď, samozrejme, každý výstup poteší. Ale robím to hlavne pre seba, nemyslím, že píšem niekomu konkrétnemu."
Aký máte pocit, keď niečo dopíšete?
„Že sa to akosi utvrdí, ako keby sa isté veci skutočne stali až potom, keď ich napíšem. A vôbec ich nemusím použiť do poviedky, stačí, keď sú len pre mňa, do denníka."
Je u nás dosť publikačných možností pre mladých?
„Snáď to znie neskromne, ale mne sa prerážalo dosť ľahko. Možno konkurencia nie je až taká veľká."
Takže sa vás asi ani netreba pýtať, či je dosť literárnych časopisov?
„Núka sa povedať, že ich nie je dosť. Dôležitá je však aj otázka, či je dosť čitateľov. Bolo by príjemné aj reprezentatívne, keby sme mali čím viac kultúrnych časopisov, na druhej strane, keď ich nemá kto čítať, tak by boli asi zbytočné."
Poviedka je silným žánrom slovenskej literatúry. Uvedomujete si tento vplyv?
„Iste, nemám však pocit, že na niečo alebo niekoho priamo nadväzujem."
Existoval konkrétny impulz, ktorý prebudil či objavil vašu spomínanú potrebu písať?
„Franz Kafka. Bolo to v puberte, začalo sa to Procesom a potom som ho čítala rad-radom, všetko, k čomu som sa dostala. Vtedy som si povedala, že niečo také by som chcela dokázať aj ja."
To bola dosť vysoko postavená latka.
„Áno."
Stretli ste sa s názorom, že vaše poviedky sú príliš náročné?
„Už mi to pár ľudí povedalo, ale ja ten pocit nemám. Mne sa čítajú dosť ľahko."
Čaká vás konflikt s odbornou kritikou, ste na to pripravená?
„Moje texty doteraz čítali len priatelia a známi, hoci väčšinou mali nejakým spôsobom do činenia s literatúrou. S neosobnou kritikou som sa zatiaľ nestretla, takže som, samozrejme, zvedavá, veď spätná väzba je potrebná. No nijako výnimočne sa tým zasa netrápim."
Myslíte, že názor kritiky, nech bude akýkoľvek, môže mať zásadný vplyv na vaše ďalšie písanie?
„Dúfam, že nie, no s určitosťou to tvrdiť nemôžem. Ale ani keby ma kritici nepotešili, iste by som s literatúrou neskončila. To súvisí práve s tou primárnou potrebou písať."
Ako vnímajú vysokoškolskí kolegovia vašu literárnu tvorbu?
„Nie som si istá, či niekto vôbec vie, že píšem. Sú to dva celkom odlišné svety."
Nezmení sa to ani teraz, keď uvidia vašu knižku?
„Neviem, je skúškové obdobie, takže sa nestretávame."
