Dnes: prírodovedec, fotograf a kameraman Tomáš Hulík o rodinnom labradorovi Bobešovi
Predtým, ako prišiel Bobeš do rodiny, mal otec jediné želanie. Aby dostal poslušného psa. Dnes, po piatich rokoch, už všetci vieme, že sa mu splnilo.
Bobeš má za sebou niekoľko výcvikov - poctivo ich s ním absolvovala moja mladšia sestra Veronika. Ukázal sa ako veľmi učenlivý, hneď sa naučí a osvojí si kadejakú blbosť. A my všetci jeho radosť z učenia a poslušnosť využívame.
Keď Veronika odchádza do školy, strčí mu do papule noviny a on ich zanesie otcovi. Mama sa s ním naučila chodiť do obchodu. Bobeš jej nosí tašku alebo peňaženku. Najmä s peňaženkou sa cíti veľmi dôležitý. Vždy ide pri nohe, nikdy nie je potrebná vôdzka, pred obchodom čaká na mieste. Raz som ho tam v hlbokom zamyslení zabudol, a zbadal to až doma. Vrátil som sa, a Bobeš tam stále sedel. Ale tie oči! Keby vedeli rozprávať, to by som si vypočul!
Je veľmi zle, keď si ho nevšímame. Bobeš je totiž veľmi spoločenský a komunikatívny tvor. Keď sa na chvíľu do stredu našej pozornosti dostanú mačky (ktoré má inak veľmi rád a rád by sa o ne staral), okamžite sa urazí. Vtedy sa mu treba dlho prihovárať a hrať sa s ním, aby si to rozmyslel.
Väčšinu času trávi Bobeš na dvore. Otec-výtvarník tam niekedy brúsi alebo reže drevo a on mu veľmi rád asistuje. Je možné, že by rád remeselníčil. Pamätám si, ako nám robotníci rekonštruovali dom - Bobeš im odvláčil a poschovával všetko náradie.
Veľmi sa čudoval, keď bol na našom dvore Čumil (na Panskej ulici sa mu stala nehoda, otec, ako jeho autor, ho musel opraviť). Istý čas sa s novou postavičkou snažil zabaviť, ale tá nereagovala. Znudený Bobeš nakoniec rezignoval.
Za spoločenskú udalosť považuje aj moje fotografické výlety za bobrami. Stačí, že zbadá moje auto, hneď sa postaví ku dverám a chce nasadnúť. Ponad plece kontroluje moje jazdné zručnosti, sem - tam pozdraví okoloidúceho psa - hlbokým brechotom, rovno pri mojom uchu. Inak je v aute ticho, len občas si ešte niečo zamrmle na miestach, ktoré pozná.
Teraz, v zime, je najväčšou zábavou našej rodiny hádzanie papekov na ľade. Bobeš ich nosí do zblbnutia, aj keď sa šmýka. Niekedy si papek nájde sám, samozrejme, tú najväčšiu možnú haluz. A potom sa s ňou snaží vmanévrovať do brány. Keď sa mu to podarí, prichádza ďalšia prekážka - vchod do búdy. A šou môže pokračovať.
Ale s naším Bobom je vlastne zábava stále, pretože lepšieho psa na svete niet. Aj vy ostatní psíčkari si to o svojich myslíte?
Bobeš je mimoriadne spoločenský pes. Veľmi rád sa rozpráva. Keď sa na dvore akademického maliara Viktora Hulíka objavil Čumil, Bobeš si myslel, že bude mať nového kamaráta. Po čase mu došlo, že z Čumila nič nebude. A tak len znudene zívol.
