Poslednú januárovú sobotu sa v Mirbachovom paláci v Bratislave prvý raz v histórii Slovenskej republiky konal ceremoniál prijímania do šľachtického stavu. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

„Proti existencii Aristokratického združenia na Slovensku nemožno mať žiadne námietky, najmä ak by existovalo ako záujmové združenie ľudí šľachtického pôvodu. Rovnako toto združenie môže preverovať skutočný pôvod uchádzačov o vstup, aby sa tam nedostali rôzni hochštapleri. Aj deklarované ciele a náplň činnosti aristokratického združenia sú pomerne sympatické. K problémom môže dôjsť v prípade, ak pán Anoškin začne povyšovať neurodzených sympatických a zaslúžilých uchádzačov do šľachtického stavu. Od tohto momentu vznikne problém legitimity takýchto novopečených šľachtických titulov. V Európe nemáme dosiaľ prípad, že by knieža „virtuálneho kniežatstva" (aristokratického združenia) mohlo reprodukovať ozajstných a uznávaných aristokratov. Môj záver teda znie, že Aristokratické združenie Slovenska má právo združovať a organizovať ľudí šľachtického pôvodu, vyvíjať rôzne aktivity, ale jeho predstavitelia by si nemali osobovať právo udeľovať šľachtické tituly." (bd)

Princ Kreutzulesco, celým menom Ottomar Rodolphe Vlad Dracula Kreutzulesco, stojí pred zrkadlom na zámku v Schenkendorfe v „Drakulovom kniežatstve" v Nemecku. Legitímnym členom rodu Dracula sa šesťdesiatdvaročný Berlínčan stal adopciou. V roku 1990 ho prijala za vlastného pokrvná rumunská dedička legendárneho transylvánskeho šľachtického rodu. FOTO - ČTK/AP

Komu aký titul ?

Ako to je s titulmi urodzených? V Uhorsku boli, počínajúc zemanmi, pokračujúc barónmi a grófmi najvyšším šľachtickým titulom kniežatá, v Rakúskej monarchii aj vojvodovia.

Šľachtický titul a majetky sa v zásade dedili iba v mužskej línii, po meči. Od 14. storočia, ak hrozilo vymretie šľachtického rodu následkom absencie mužského potomstva, sa mohlo dediť aj v ženskej línii, po praslici. Išlo o tzv. praefectio, ktoré mohol udeliť iba panovník. Na jeho základe získali aj ženské príslušníčky rodu právo dediť otcovské majetky.

Ak došlo k uzatvoreniu nerovnocenných sobášov, postupovalo sa nasledovne: Ak si muž vznešeného pôvodu vzal za zákonitú manželku ženu z ľudu, ich potomstvo malo právo používať titul a práva otca. Opačne to však neplatilo. Ak si žena vznešeného pôvodu vzala nešľachtica, ich potomstvo nemalo právo používať matkin titul. V Uhorsku však mali takíto potomkovia právo na štvrtinu matkiných majetkov.

Ak šľachtic nezanechal po sebe žiadneho potomka, v krajnom prípade sa mohol odhodlať k adopcii. Obyčajne si vyhliadol dediča rovnakého postavenia, iba výnimočne aj nižšieho. Adopcia musela prebehnúť predpísaným spôsobom a o tomto akte muselo byť spísané hodnoverné svedectvo. Všeobecnú platnosť nadobudla adopcia až po schválení panovníkom.

(bd)

Po meči alebo po praslici?

Podľa historika Jána Lukačku nie je kniežací titul pána Anoškina celkom jednoznačný . Pátral v prameňoch, oslovil ďalších slovenských historikov a archivárov, hľadal v literatúre a z pátrania mu vyplynulo, že knieža Anoškin používa kniežací titul po praslici, teda po svojej matke, čo je v aristokratických kruhoch nie vždy akceptované.

„Ak si kňažná Radziwilovna vzala za manžela ruského šľachtica Anoškina, podľa v cárskom Rusku platiacich zásad o dedení titulov, išlo o nerovnocenný sobáš a potomkovia z tohto manželstva nie sú oprávnení používať kniežací titul. Zvláštne tiež je, že pán Anoškin nie je zavedený v žiadnom európskom registri kniežacích rodov, dokonca ani v Poľsku, kde by sa to dalo celkom oprávnene predpokladať," povedal pre SME. Dodal však, že sa môže mýliť a ak sú jeho informácie neúplné, respektíve nepravdivé, bude pánovi Anoškinovi povďačný za ich korigovanie.

Poprosili sme teda rodinu Radziwill-Anoškinovcov, aby upresnila svoj pôvod:

„Pôvod rodu Anoškin sa datuje do obdobia 9. až 10. storočia n. l. Z tohto obdobia pochádza najstarší známy zakladateľ nášho rodu, známy ako Anoch, ktorý vládol jednému z kniežatstiev Bolgarsko-Kamskej ríše na východnom brehu rieky Volga. Tieto kniežatstvá boli rozvrátené vpádom Mongolov, ktorí na území vytvorili 300 rokov trvajúcu ríšu, známu ako Zlatá horda. Po páde Zlatej hordy sa na území obnovila štruktúra suverénnych kniežatstiev. Náš rod vtedy reprezentoval Murza Almakaj, vládca Nogajský. Po ňom nastúpil Murza Anoch-Ankifij, s prezývkou Anoška. Pôvodné kniežatstvo prešlo v 16. až 17. storočí vplyvom expanzie cárskeho samoderžavia a pravoslavizácie vývojovým skokom. Kniežatstvá, ktoré prijali pravoslávie, sa začlenili do územia cárskeho Ruska, ostatné postupne strácali vplyv a ako politické útvary zanikli, čo bol aj náš prípad. Rod ako taký sa však zachoval do dnešného dňa v priamej línii ('po meči'), v dôsledku čoho sa zachovali i všetky staré rodové tradície i práva."

Jána Lukačku tým však nespresvedčili:

„Argumentácia pána Anoškina o jeho kniežacom pôvode je veľmi sporná. Operovať nejakým Anochom, mimochodom chazarským vládcom, je nanajvýš trúfalé, pretože ide iba o približne znejúce mená. Inak snaha o čo najstarších predkov bola vlastná aristokratom už od neskorého stredoveku. Pre zlepšenie si svojho pôvodu sa celkom bežne fabrikovali rodokmene, ktoré siahali až do čias staroveku. Pán Anoškin je skromnejší, stačí mu iba 9. alebo 10. storočie. Rád by som videl relevantný doklad, respektíve serióznu genealogickú štúdiu, ktorá by potvrdila aj jeho dalšie tvrdenia, ktoré hovoria o jeho tatárskych kniežacích predkoch. Aj ďalšie osudy jeho kniežacieho rodu sú skutočne záhadné. Po expanzii cárskeho Ruska rod prešiel do akejsi 'ilegality', pričom si však dokázal zachovať všetky tradície a práva. To je skutočne obdivuhodné. Myslím, že takýmito metamorfózami neprešiel žiaden iný ruský kniežací rod."

J. Lukačka sa snažil overiť kniežací titul aj v knihe Mandish, D. - Placek, J: Russian Heraldy and Nobility - súpise ruskej šľachty a jej erbov, ktorá vyšla v roku 1992 v USA:

„Meno Anoškin tam vôbec nefiguruje. To vrhá nie veľmi dobré svetlo na naše knieza, pretože ak by to bol taký významný rod, ako on sám deklaruje, určite by tam nechýbal."