Európska únia nie je pripravená na rozšírenie, pretože popiera svoje vlastné motto - byť solidárna. Podľahla svojim vlastným xenofóbnym a rasistickým problémom a ľuďom z nových členských krajín odmieta poskytnúť jednu zo svojich štyroch základných slobôd. Odopiera im právo voľného pohybu. Ako inak možno vysvetliť, že členské krajiny, jedna za druhou, rušia svoje prísľuby otvoriť nám hneď po vstupe svoje pracovné trhy.
Ešte pred niekoľkými mesiacmi to vyzeralo, že tak urobí tretina krajín. Dnes sa sľubu držia dve - Írsko a Veľká Británia. A už ani tam to nie je isté, ako sa ukazuje po vystúpení Tonyho Blaira v parlamente. Nehovoriac o tom, že čo spraví Británia, urobí takmer s istotou onedlho aj Írsko.
Zvlášť medzi Slovenskom a Britániou vyzerajú obavy zo „sociálnej turistiky" zvláštne. V decembri nám predsa Londýn zrušil víza, pretože upravil vlastnú legislatívu tak, aby už sociálna oblasť nebola dojnou kravou pre niektoré vrstvy Slovákov. Čo sa odvtedy zmenilo?
Voľný pohyb bol pre ľudí z pristupujúcich krajín najväčším lákadlom členstva v EÚ. A jednou z náplastí na kvantum povinností a nepopulárnych opatrení, ktoré nášmu vstupu predchádzali.
V celej, veľmi emocionálnej diskusii o voľnom pohybe osôb nepadol jeden argument. Európska komisia si požiadavku Nemecka a Rakúska, ktoré sedemročné prechodné obdobie iniciovali, osvojila, ale nepodložila ju číslami. Citovala síce zo štúdie, podľa ktorej experti očakávajú, že po vstupe desiatich krajín sa dá do pohybu 250-tisíc ľudí, ale ani zďaleka v nej nešlo len o pracovníkov. Boli v nej zahrnutí aj študenti, samostatní podnikatelia - na ktorých sa prechodné obdobie nevzťahuje, dôchodcovia a rodinní príslušníci. Odvtedy klesol počet ľudí, ktorí si chcú nájsť prácu vonku na 100-tisíc a zahŕňa ľudí tak z nových, ako aj starých členských krajín.
V praxi to teda bude vyzerať tak, že členské krajiny budú udeľovať pracovné povolenia a vyberú si tých najlepších. Neuchránia nás pred odlevom mozgov, ako sa nás snažili presvedčiť, keď prechodné obdobie schválili. Z torty si vyberú hrozienka.
Politici nepripravili svojich voličov na rozšírenie. Nezbúrali berlínske múry, hoci slávnostných vyhlásení tohto druhu sme si vypočuli niekoľko. Populisti a extrémisti si na strachu z rozšírenia a lacnej pracovnej sily vybudovali kariéru a vlády členských krajín im dnes dávajú za pravdu. Nerobia to zo strachu z lacnej konkurencie, ale z obáv o vlastné politické pozície.
Podľa logiky veci by mali rovnaký krok urobiť aj pristupujúce krajiny a uzavrieť svoj pracovný trh.
Tak načo je potom dobré rozšírenie?
Autor: MIRIAM ZSILLEOVÁ
