FOTO - FALCON
Kovaľ * Premiéra v SR: včera
Hoci to po novembri 1989 chvíľu vyzeralo inak, téma druhej svetovej vojny sa z miestnych postkomunistických kinematografií nevytratila. A v súčasnom českom filme, ako ho pozná svet - dominuje. Tmavomodrý svět, Je třeba zabít Sekala, Musíme si pomáhat, Želary. Musíme si pomáhat aj Želary to dotiahli vo filmovom šoubiznise najďalej: až k nominácii na Oscara, scenár k obom napísal Petr Jarchovský a ako producent pri vzniku oboch pôsobil Ondřej Trojan, ktorý je v prípade Želiar zároveň aj režisérom.
Vo filmovom rozprávaní Jarchovského a Trojana nájdeme mnohé z toho, čo uľahčuje filmom cestu do sŕdc (nielen) amerických divákov: zmena identity, hrdina vytrhnutý z prostredia a vrhnutý do neznáma, konflikt dvoch rozdielnych svetov, figúrky lotrov so zlatými srdcami, zbabelci, ktorí sa v rozhodujúcej chvíli zachovajú hrdinsky, ba je tu aj divákmi milovaný rozprávkový motív. Len tentoraz nie Popoluška, ale Kráska a zviera. Svoju príťažlivosť má dnes aj motív akejsi cesty v čase do minulosti - z mesta, ako ho viac-menej dobre poznáme, na vidiek plný prastarých síl, zvyklostí a tajomstiev.
Dedina Želary je oveľa ľudskejšia, prostejšia, presvedčivejšia a - baladickejšia ako Lakotice z Michálkovho filmu Je třeba zabít Sekala (tiež sa odohráva v roku 1943). Pripomína iný film z iného pomedzia - slávnu Baladu pro banditu. Tvorcovia podobu zdôraznili aj hereckým obsadením: Iva Bittová s Miroslavom Donutilom vtedy vytvorili ústredný pár, teraz v Želaroch každý osve hrajú výrazné tragické postavy.
Želary sú o mladej žene, ktorú okolnosti donútia zo dňa na deň radikálne zmeniť celý život. Sú o dvoch úplne rozdielnych ľuďoch, ktorí odrazu musia žiť spolu - a objavia v sebe lásku. Vojna tu nie je len okolnosťou či zámienkou, ale i protipólom.
Proti vidiečanom, tvoriacim v tejto dráme napospol antický chór, stoja vojaci ako sily zla, symbol temnoty, utrpenia a zmaru. Túto symbolickú úlohu nenesú len Nemci, ale aj Rusi, pretože práve oni svojím príchodom do Želiar rozpútajú definitívnu katastrofu.
Do hlavného príbehu je vsadených viacero vedľajších línií z poviedok Květy Legátovej: tragický osud farára (Miroslav Donutil), svojrázna babica a liečiteľka Lucka (Jaroslava Adamová), nejednoznačný charakter učiteľa (Jaroslav Dušek), slobodomyseľná vdova Žeňa (Iva Bittová), podlý alkoholik Kutina (Ondrej Kovaľ), detské postavy výrečná Helenka (Anička Věrtelářová) a jej kamarát Lipka (Tomáš Žatečka), no aj Jan Tříska v role starého Gorčíka - svokra žijúceho s vlastnou nevestou. V ďalších epizódnych postavách sa mihnú aj Martin Zbrožek, Zita Kabátová, Svatopluk Beneš a vo svojej poslednej úlohe nedávno zosnulý František Velecký, nezabudnuteľný Mikoláš z Markéty Lazarovej.
Režisér Ondřej Trojan a kameraman Asen Šopov priznávajú znalosť dobovej kinematografie, evokujú ju farebným tónovaním - dlho prevláda mierne sépiová, len neskôr nahradená zelenou a v závere studenou socialistickou sivou, no i montážou a zábermi.
Pôvab filmu Želary je jemnejší, rafinovanejší a kultivovanejší ako v iných podobných známych snímkach. Ráta sa s priamym zaangažovaním diváka, niet tu doslovnosti, veľa ostáva nedopovedané, iba naznačené.
