Podľahli spravodajské služby týmto nepravdám, lebo zapadali do ich obrazu o nepriateľovi? Alebo sa báli, že po debakli z 11. septembra nevykazujú dostatok aktivity a výsledkov? Či, nebodaj, preto, že to od nich chceli ich vlády?
Oklamal Saddám Husajn naraz amerických, ruských aj francúzskych špiónov a s nimi aj inšpektorov OSN, ktorí najmenej desať rokov tvrdili, že má zbrane hromadného ničenia? Ak bol taký génius, prečo skončil v pavúčej diere? A prečo ešte stále nenašli v Iraku zakázané zbrane?
Frekvencia týchto otázok sa stupňuje v závislosti od času, ktorý uplynul od pádu Saddámovho režimu a od množstva viac či menej zasvätených zdrojov tvrdiacich, že všetko bolo inak.
Jedna vec je zrejmá: v Iraku sa zatiaľ nenašli zbrane hromadného ničenia. Nikto si však nemôže byť úplne istý, že ich ešte nájdu. A to aj napriek tomu, že dnes to vyzerá nepravdepodobné. O Saddámových zbraniach pred vojnou nepochybovali ani tí, čo proti nemu nechceli bojovať.
Nikto zatiaľ nezmietol zo stola teórie, že ich pred vojnou stihol previezť do Sýrie.
Faktom však je, že pre pochybenia spravodajských služieb, neprehľadnosť a zastieracie manévre irackého režimu, hlavný dôvod na akciu proti Saddámovi výrazne oslabol. A to aj v očiach tých, ktorí o hrozbe irackého režimu nepochybovali. Ukazuje sa totiž, že mnohé dôkazy o existencii irackých zbraní hromadného ničenia buď neexistovali, alebo boli zle „prečítané" či neoverené. Pochybnosti zasiahli aj dôkazy, s ktorými argumentoval americký šéf diplomacie Colin Powell, keď pred rokom v OSN vysvetľoval, že Saddám je bezprostredným ohrozením.
Väčšina ľudí má pocit, že Amerika a Británia sa pomýlili. Pre spravodajské služby to môže byť katastrofa. Mnohí ľudia sa pri posudzovaní kvality ich práce nebránia slovám: prehnané, neoverené, nepotvrdené, predčasné. Problém je v tom, že občas majú pravdepodobne pravdu.
