FOTO - REUTERS
Existuje množstvo drobných tajomstiev. Napríklad rečnícky pult. Nejde pri ňom o voľnosť bránice, ktorú potrebujú na rečnenie profesionálni rečníci, alebo o veľké gestá, čo postojačky vyzerajú ešte o niečo väčšie. Rečnícky pult - také je to jednoduché - je úkryt.
Graham Swift bol už oddávna učiteľom. Roky chodí po turné so svojimi knihami, vie, o čom hovorí. Autorské čítanie je trošku divadlo, hovorí, a naozaj sa za ochranným pultom z momentu na moment prevtelí na Georgea Webba, svoju postavu.
Jedna ruka vo vreckách nohavíc, druhá vo vzduchu, palička udávajúca tempo, text - návrh. Swift si ho mení, kde chce, kráti alebo nebadane zapĺňa, má ambíciu byť Georgeom Webbom alebo prinajmenšom hovoriť ako on, kým autorské čítanie trvá. Autenticita je pre Swifta dôležitá. Je skrz-naskrz tým, čomu sa hovorí realista, dvadsať rokov si skúša perspektívu cudzích ja. A tak vyzerá George Webb, súkromný detektív a expolicajt zo Swiftovho nového románu Denné svetlo, snáď ešte reálnejšie než hocktorý náš známy.
Samozrejme, realizmus je väčšinou hlavolam. Mimézis ako v Aristotelovi? Jednoduché napodobňovanie prírody ako u Goetheho? Graham Swift to robí jazykom, takým, čo sa ním nehovorí, ale mohlo by sa, so zemepisom a s počasím.
George Webb má slovník bežného človeka, ale stvára s ním neobyčajné veci, prežíva novembrový deň, ako ho každý pozná (veľmi jasný, veľmi studený, veľmi pekný), a v Guardiane spolu s nadšeným komentárom k Dennému svetlu aj skutočne vyšla ako ilustrácia mapa Londýna, pretože Swift svojho Webba vybavil dokonalými taxikárskymi znalosťami londýnskej štvrte Wimbledon. Aj kanceláriu Georgea Webba na Wimbledon Broadway by Swift mohol úplne presne lokalizovať. Jedny z tých dverí schovaných medzi výkladmi vedú na prvé poschodie. Hoci, ako hovorí Graham Swift, novostavby na druhej strane ulice už zmenili spôsob, ktorým sem dopadá svetlo.
Príbehy nášho života
Britský literárny časopis Granta každých desať rokov stavia na najlepších románopiscov Veľkej Británie. So slušnými ziskami, ako sa zdá, lebo roku 1983, keď po prvýkrát vyšiel zoznam The Best of Young British Novelists, boli tam okrem iných mená ako Martin Amis, Pat Barker, Julian Barnes, Ian McEwan a Salman Rushdie.
Graham Swift vtedy práve vydal svoje prvé majstrovské dielo Waterland a bol tam, samozrejme, tiež. Len bol tichší než žiarivý Amis, chmúrny mladý McEwan či hriemajúci Rushdie a inde vo svete sa o ňom takmer nevedelo. Potreboval trinásť ďalších rokov tichej práce, než mu dali Bookerovu cenu a on prerazil aj v medzinárodnom zmysle.
Medzitým sa už stavia naňho, už v tom nie je ani troška rizika. Filmový priemysel obsadzuje filmové verzie jeho príbehov tými hollywoodskymi hviezdami, čo skutočne vedia hrať. Literárna veda sa zamýšľa nad „historiografickou metafikciou" Grahama Swifta či „konštrukciou časového prežívania" a už iba britská tlač, nadmieru rigorózna, sa márne snaží trošku tohto autora potrápiť.
Po Bookerovej cene sa konala primerane tomu absurdná diskusia, či neplagizoval jeden z Faulknerových románov - a keď Swift nedávno zmenil svoj vydavateľský domov a po dlhých rokoch sa od Picadora vrátil k Penguinom, stálo to dokonca za pár rozčúlených slov.
Zástupné témy, dalo by sa povedať, lebo biograficky si toho na ňom niet veľmi čo vziať. Píše. Čo môže byť nudnejšie? „Myslíte príbeh môjho života?" Graham Swift sa nakloní ponad stôl. Vonia kávou a cez okno hotela dopadá takmer to novembrové svetlo, ktoré žiari v jeho románe.
„Keď sa pokúsime vyrozprávať príbeh svojho života, zistíme, aké to bude obyčajné. Môj život je v mnohých ohľadoch obyčajný a vzišiel z obyčajných okolností."
Narodil sa roku 1949, ale je ešte povojnovým dieťaťom. Jeho otec - ako tisíce iných otcov - odchádzal každé ráno do mesta a večer sa vracal na predmestie, aby jeho dvaja synovia - ako tisíce iných synov - mohli chodiť do dobrej školy a dostali šancu, ktorú ich rodičia nemali.
Nôž na petržlen
„Ťažko povedať," vysvetľuje Graham Swift, „odkiaľ sa vo mne vzal spisovateľ." Ale nakoniec sa ukáže, že to predsa bola túžba z detstva. „Tak ako iný chlapec chcel byť rušňovodičom, ja som chcel byť spisovateľ." Graham Swift sa ním stal, podľa princípu pokus - omyl, ako povedal, a od románu k románu je - ešte stále - lepší a lepší. A to je skutočne nezvyčajné, zvyčajným okolnostiam navzdory. A tak je jeho nový román - siedmy, jeho najlepší.
Len na povrchu je Denné svetlo detektívka, a vznikajú pri ňom asociácie s tvrdou školou Chandlera či Hammeta, napriek tomu, že Swift ich vzbudzuje skôr v čitateľovej hlave než na papieri. V skutočnosti je Webb, rozprávač v prvej osobe, presne takým spôsobom súkromný detektív, ako sú Swiftove postavy v Posledných želaniach hrobármi, mäsiarmi či autodealermi, je to profesia ako iné, normálne povolanie.
Webb teda prichádza do styku predovšetkým s rozvodovou agendou a narazí na prípad, ktorý mu zmení život. Jedného dňa sa v jeho kancelárii vo Wimbledone zjaví Sarah Nashová a prosí ho, aby jeden jediný raz sledoval jej muža Boba. Bob odprevadí svoju milenku na letisko, konečne sa rozdelia a Sarah navrátilcovi do manželského prístavu uvarí jeho obľúbené jedlo.
Lenže v obyčajnosti práve číha neobyčajnosť: všetko prebieha hladko, milenka zmizne, ale kuchynským nožom, ktorým nakrájala petržlen, Sarah svojho čerstvo znovuzískaného manžela prebodne. A George Webb sa do Sarah zamiluje a je odsúdenkyni verný. A vďaka tomu je z neho šťastný človek. Lebo šťastie u Grahama Swifta je jedine „napriek", môže na vás dýchnuť na hocktorom rohu, hoci okolnosti tomu vôbec nezodpovedajú, a potom na druhý deň, keď by sme už vlastne mali byť šťastní, všetko je tak, ako má byť, ale zo šťastia aj tak už nie je nič.
V Dennom svetle nie je ani trochu rébusom, kto je vrah. Po polhodinke čítania čitateľ pozná približné okolnosti činu, obeť, páchateľa, rozsudok, a keď Graham Swift na románe začal pracovať, jeho George Webb už ani len nebol detektív. Podstatné je niečo iné, niečo iné je mimoriadne. Napríklad ako sa dvaja ľudia nepoznajú a sú prinútení zistiť, čo v nich je: schopnosť zabiť - ako v prípade Sarah - a schopnosť milovať a slúžiť ako u Georgea. A čo tento George Webb ešte v sebe nesie: je jediným hlasom, ktorý román necháva znieť. Pritom George nie je nejaký vzdelanec, nemá k dispozícii mnoho slov, ale tie, ktoré má, vie Graham Swift využiť. Jeho slovné obraty sa vracajú stále znovu, ako keby sa krútili, poobracané o overené, až odrazu odhalia čosi ako hlbokú pravdu. Sem-tam sa potom táto bežnými slovnými spojeniami živená próza mení na lyriku, a ani si nevšimneme, ako sa dostávame do jej krážov.
„Myslím," vyhlasuje spisovateľ, „že verím na starý nápad s umením, ktoré skrýva, že je umením." Mnoho za málo, troška, ktorá spôsobí mnoho: to, čo George Webb zažíva ako šťastie v nešťastí, milovať ženu, ktorá bude roky sedieť vo väzení - je možno princípom Grahama Swifta.
Redukuje.
Z jeho predchádzajúcich rozprávačov v prvej osobe, ktorých si kedysi tvoril, napríklad vo Waterlande si stvoril historika, sú stále jednoduchší ľudia, mäsiar alebo sliedič. Z poltuctov takýchto ja - ako v jeho predchádzajúcej knihe - je len jeden. A tá takmer polovica sveta, ktorým zaplnil román, mimo tohto sveta sa scvrkla na londýnsky policajný okrsok SW 19. Graham Swift býva v SW 18. Kto chce ísť za tým podstatným, nemusí ísť ďaleko.
Graham Swift: Světlo dne * Odeon * Praha 2004 * Preložila Alena Jindrová-Špilarová
Graham Swift: Denné svetlo * Slovart * Bratislava 2003 * Preložil Igor Navrátil
Autor: PABLO DE SANTIS
