Čo stačí na vytvorenie fámy o umeleckom zjavení, ktorú vďačne zhltla nielen čitateľská verejnosť, lačné médiá, ale i značná časť odborných kruhov? V prípade poviedkovej knihy Želary, poctenej pred dvoma rokmi českou Štátnou cenou za literatúru, len prianie osemdesiatdvaročnej autorky, aby toto dielo uviedlo vydavateľstvo Paseka ako prvotinu istej Květy Legátovej. „Želary som napísala asi pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi, teraz som ich len trochu prerobila, a novelu Jozova Hanule, ktorá je ich voľným pokračovaním, som utvorila v deväťdesiatych rokoch do súťaže o filmový scenár," povedala pre SME autorka, vlastným menom Věra Hofmanová. „No a pseudonym som si požičala od svojej priateľky, brnianskej ochrankyne zvierat."
Věra Hofmanová teda nie je tou médiami vykresľovanou zázračnou neznámou dedinskou učiteľkou, čo odrazu, po osemdesiatke, spadla ako dar z nebies, alebo naopak, ktorá vyletela na hviezdne literárne nebo. Absolventka štúdia češtiny a nemčiny, a neskôr ešte aj matematiky a fyziky, začala s písaním už na gymnáziu. „Keď sa raz niektoré moje skeče dostali k ľuďom z rozhlasu, a oni sa ich rozhodli vysielať, poprosila som svoju najlepšiu kamarátku Jarku Podhornú, či sa môžem podpísať jej priezviskom. Výborne sa na tom zabávala, samozrejme, že mi neverila, no Věra Podhorná bola na svete."
Pod týmto menom vydala svoj skutočný debut Postavičky (1957) a o štyri roky neskôr dievčenský román Korda Dabrová, no predovšetkým písala hry pre rozhlas. V šesťdesiatych rokoch patrila do exkluzívnej spoločnosti takých autorov ako Ludvík Kundera, Antonín Přidal či Milan Uhde, s ktorými tvorila takzvanú brniansku školu rozhlasovej hry. Permanentné písanie sa jej celý život prelínalo s učiteľovaním, najskôr ako politicky nespoľahlivý živel pôsobila v rôznych málotriedkach v zabudnutých dedinkách či na lazoch, neskôr na stredných školách.
Momentálne jej vychádza piata kniha Pro každého nebe - súbor starých i novších rozhlasových hier z takmer polstoročného časového rozpätia. Jedna z nich, podľa ktorej je kniha pomenovaná, sa hrá v košickom Staromestskom divadle, a zmienka o Slovensku vylúdi u autorky prekvapujúce spomienky. „Raz som zobrala študentov do Bratislavy na Lasicu a Satinského, a okrem nich som pozorne sledovala aj kolegyňu, tvrdú komunistku. Výborne sa bavila, pritakávala, že majú pravdu. Neviem, čo hovorila o pár mesiacov, keď ich na Slovensku zakázali. A veríte, že som k vám chodievala aj peši, trebárs z Jeseníkov až do Martina."
A tie pseudonymy? „Človek píše hlavne pre seba a nie pre slávu, a tak som vždy všetko skrývala pod iné mená," pokračuje pani Hofmanová. Na otázku, prečo po páde komunistického režimu vymenila Podhornú za Legátovú, má lakonickú odpoveď: „Zmenila sa doba, prišla nová autorka," no veselý tón jej hlasu i zjavný zmysel pre humor a náchylnosť na vtipkovanie však napovedajú, že ju táto mystifikácia celkom zabávala. „No v ďalšej knihe, ktorú chystám, už zostanem pri Legátovej," dodáva čiperná „debutantka", ktorá je pritom asi najdlhšie literárne činnou českou autorkou.
FOTO - ČTK
