Naši vojaci v Kosove pomáhajú nielen rekonštruovať vojnou zničenú oblasť, ale aj civilistom zaisťujú bezpečnosť v pohraničí. Deti sa k nim rady zbiehajú po cukríky. FOTO - AUTORKA
v mestečku sú prísne izolované. Drobné prieniky informácií o skutočnom živote vonku sa dejú len cez tlmočníkov a miestny pomocný personál základne.
Podľa rozkazov velenia NATO a rezolúcie 1244 OSN pomáha 100 Slovákov a 397 Čechov rekonštruovať oblasť, udržovať bezpečnosť, konfiškovať zbrane, pomáhať civilistom - a pravidelne demonštrovať silu. Súčasťou hry sú výjazdy vo vojenských vozidlách, aby miestni cítili prítomnosť vojsk.
Vďaka svojej nestrannosti majú sily K-FOR na rozdiel od policajtov OSN v Kosove rešpekt. Kosovskí Albánci ich uznávajú ako obrannú bariéru proti nárokom Belehradu, srbská menšina sa zase bojí nájazdov pomstychtivých Albáncov.
Zarobiť a vidieť svet
Slovenskí obyvatelia základne sú prevažne mladí muži z okolia vojenskej posádky v Trebišove, ktorí si prišli zarobiť, získať skúsenosti a pozrieť sa do sveta.
Kapitánka Žaneta Trojanová sedí v jednej z plechových ubytovacích buniek v povinných maskáčoch a s jemnými náušnicami v ušiach. Je jednou z mála ženských obyvateliek Šajkovacu. Zároveň je človekom, ktorý pozná tajomstvá trénovaných chlapíkov v kanadách. Psychologička radí vojakom v strategických otázkach aj v tom, akú voňavku kúpiť žene na Vianoce. „Na misii vojak prechádza niekoľkými fázami. V prvých troch týždňoch je častým predmetom diskusií situácia vonku, za plotom. Vidia deti, porovnávajú s vlastnými, prichádza smútok. Najťažšia fáza života v misii je však tá záverečná - a hlavne po návrate domov. Zvyknú nás kontaktovať aj polroka po skončení misie," hovorí.
Zákaz alkoholu aj intímnych vzťahov
Vojaci pracujú každý deň v týždni, na dovolenky chodia raz za pár mesiacov. Po večeroch cvičia v posilňovni alebo posedávajú v televíznej miestnosti. Základňa obohnaná plotmi a strážená ostreľovačmi na strechách je pre nich oázou bezpečia. Pocit ohrozenia sa tu udržuje nepretržite - slúži ako prevencia. „Chlapci relaxujú v posilňovni - alebo jednoducho funguje vymyť si mozog pri televízore. Alkohol je zakázaný, zákaz intímnych vzťahov je taká tichá dohoda. Na základni je 2000 kníh a 700 - 800 videokaziet. Najviac si požičiavajú Nižňanského, autobiografické vojnové príbehy, Čiernych barónov, Švejka, Hlavu 22," hovorí Trojanová.
Vojaci ako polobohovia
Keď je pekne, pred základňou vidno jedného z vojakov, ako si púšťa model lietadla. Z diaľky ho zvykne pozorovať kŕdeľ detí - páči sa im, keď na nich lietadlo robí nálety.
Cesta k osade Sekyrača, kde majú slovenskí vojaci K-FOR posádku, zároveň slúži miestnej riečke ako koryto. Z hmly sa zrazu vynorí dieťa - s prázdnym výrazom tváre naťahuje ruku k prechádzajúcemu autu. Na ďalšej zákrute sa z hmly znova vynorí zafúľaná bunda s mikimauzom. Široko ďaleko nevidno žiadny dom. „To sú deti z rodiny tamto na svahu. Zbiehajú sa na cukríky," vysvetľuje vodič.
Srbskú osadu Sekyrača v „pásme zodpovednosti" československého práporu obýva asi dvadsiatka srbských dôchodcov. Slovenskí vojaci ochraňujú izolovanú enklávu, starajú sa o dožívajúcich obyvateľov a podľa slov veliteľa svojou prítomnosťou zaisťujú bezpečnosť pohraničnej oblasti. „Dá sa povedať, že miestni nás berú ako polobohov," podotkne jeden z vojakov.
Vojenské džípy sa večer vracajú na vysvietenú základňu na kopci. Občas niektorý zabrzdí - cez cestu dôstojne prejde krava. V podmienkach, kde spoliehať sa na verejné zásobovanie je naivné, je krava posvätná. Cena za zrážku s vojenským vozidlom sa údajne pohybuje okolo 2000 eur.
Popri cestách na kameňoch občas vidno obrovský slovenský znak. Naši vojaci si ako orientačný znak pri značení ciest vybrali národný symbol. Uprostred hôr, pod ktorými bývajú vačšinou moslimi, sa pyšne skvejú dvojité kríže a pripomínajú miestnym, že nie sú pánmi vo svojej vlastnej označkovanej krajine.
Autor: ZUZANA V. OČENÁŠOVÁ,Kosovo - Bratislava
