Krátka pauza počas betónovania dráhy na vojenskom letisku v Bagrame. V pozadí je pohorie Hindukúš, ktoré si vojaci zo základne nikdy nepozrú. Veliteľ vydal zákaz opúšťať tábor a jeho porušenie sa trestá odchodom domov na vlastné náklady. FOTO - AUTOR
u v Bagrame. Nechápe, ako môžu vymeniť vojenský inkubátor za krajinu plnú Afgancov. „Pozriem sa im do očí a vidím nenávisť," hovorí ďalší.
Obkľúčení betónom
Vyzerá to ako výsledok dôkladného vymývania mozgov, ale len na prvý pohľad. Názor o smrteľne nebezpečnom Afganistane sa osvojí veľmi ľahko v prostredí izolovanom meter hrubými a vyše dva metre vysokými betónovými múrmi, ostnatým drôtom, mínami a strážnymi vežami. Jediné, čo sem môže preniknúť zo skutočného Afganistanu, sú rakety a niekoľko desiatok Afgancov, ktorí za dva doláre na deň robia na základni pomocné práce. Keby okolo neboli skaly Hindukúšu, vojaci by z krajiny videli cez betónový mantinel väčšinu času len afganské nebo.
A presne tomu armáda prispôsobila svoje ležovisko. Na ploche veľkosti dediny žije veľmi usporiadaným životom vyše 5500 ľudí v uniforme. Sú rozdelení do táborov podľa krajiny alebo zamerania a oddelení ďalšími betónovými alebo pieskovými zábranami. Tie sú podstatné pre pocit bezpečia, pretože po dopade rakety zabraňujú väčším škodám. V areáli sú tri jedálne, tri nemocnice niekoľko plôch pre šport a dve vojenské predajne s nápisom „Sme všade, kde ste vy".
V tábore uprostred základne býva v unimobunkách 40 slovenských ženistov. Striedajú sa po šiestich mesiacoch, hoci niektorí sú tam už poldruha roka. Nie je to však obdobie prázdnin. Väčšina z nich pracuje na bagramskom letisku, ktoré zdevastovala vojna. Každé ráno sa presunú aj so stavebnými strojmi na letiskovú dráhu a rozširujú vzletovú a pristávaciu dráhu. Hodnota ich diela predstavuje desiatky miliónov korún. „Keď robíme, čas naozaj uteká. Nevieme, kedy je piatok a kedy nedeľa. Vieme akurát, kedy je 12 hodín - to sa prídeme najesť a máme hodinu pauzu. Potom sa ide zase do roboty," hovorí najstarší zo slovenských „afgancov" Ján Kostovčík. Bol už na mierových misiách v Etiópii a v bývalej Juhoslávii. V Bagrame si denne sadá do ťažkého bagra. Samozrejme, so zbraňou. „Táto krajina ešte nie je bezpečná a zvlášť nie pre človeka v uniforme," vysvetľuje. Von zo základne sa dostane len veľmi zriedka, rovnako ako jej ostatní obyvatelia. „Vonku musíte byť ostražití po každej stránke. Nemôžete ich pustiť k autu a ani sa s nimi dávať do reči."
Bagramská koliba
Slovenskí vojaci susedia s táborom Juhokórejcov, často sa navštevujú s poľskou mínerskou jednotkou a priateľov majú i medzi Američanmi. „Žijeme tu spolu, stretávame sa v kuchyni, robíme všelijaké podujatia. Keď je čas, organizujú sa turnaje v stolnom tenise, futbale, vo volejbale," hovorí Kostovčík. Naši ženisti sú hrdí na drevenú kolibu, ktorá je v obkľúčení vojenských stanov a plechových búd ozajstnou ozdobou. Vnútri je funkčný krb. Vojaci si osvojili afganského psa, ktorému sa lekár postaral o všetky potrebné očkovania. Pravidelne porážajú Kórejcov vo futbale. Dôvodom na pýchu je aj Ján Kostovčík. Lyžicou svojho bagra dokáže zavrieť zápalkovú škatuľku alebo pustiť rádio. „Každý z chlapcov, čo sem prišli, tu má dobrý štart do života. Oproti platom, aké sú u nás, tu majú dvaapolnásobok. To je jeden z dôvodov, prečo prišli. Ďalšia vec je, že sa zdokonalia v jazyku a dostanú školu života," vysvetľuje Kostovčík.
Práve počas novinárskej návštevy si vojaci uvedomili dosahy daňovej reformy. Rovnými 19 percentami im zdania dolárové príplatky, ktoré sa doteraz nezdaňovali. „Je to nespravodlivé. Nastupovali sme sem za iných podmienok a oni zmenili pravidlá počas hry," sťažuje sa mladý vojak, ktorý radšej nechce prezradiť svoje meno. Zo všetkých síl sa snaží presvedčiť, že peniaze nie sú jediným motívom jeho prítomnosti v misii.
Veterán Kostovčík vie presne, že cenou za slušný zárobok na vojenskej misii je odlúčenie od rodiny. „Doma si už zvykli. Vedia, že sa nedá aj zarábať, aj byť doma". Dokáže však pomenovať aj nepeňažný rozmer misie. „Nikto sem nešiel s tým, že by nám Afganci mali vzdávať nejaké vďaky. Ale možno raz letisko, ktoré staviame, budú využívať pre turistickú zónu, alebo bude slúžiť afganskej armáde, proste ľuďom. Možno sa to ani nedozvieme. No kus slovenskej roboty tu zostane."
Autor: Bagram - Bratislava
