Podľa obchodníkov ideálna kombinácia, aby sa ľudia rozhodli urobiť si nakupovací víkend.
Parkoviská pred hypermarketmi sú už o desiatej takmer plné. V Bratislave, Nitre, Banskej Bystrici aj v Košiciach.
Minulú sobotu nakupovalo v košickom hypermarkete Tesco 8-tisíc ľudí, v nedeľu 10-tisíc.
„A to je ešte slabší víkend. Nebola výplata,“ hovorí jeho riaditeľka.
Cez bratislavské hypermarkety prešlo takmer stotisíc ľudí. A to nebolo zatiahnuté, ani sychravo.
Na hodoch, ktoré sa počas víkendu konali napríklad v bratislavskej Dúbravke, by ste ich toľko nenarátali.
Víkendovému blúdeniu medzi regálmi prepadá stále viac ľudí.
Predtým sme chodili na výlety, dnes mnohí z nás radšej prešľapú kilometre s nákupným vozíkom.
Sociológovia nazývajú hypermarkety chrámami modernej doby. Psychológovia sa na požiadanie novinárov zľahka znepokojujú, že nové symboly dneška menia náš spôsob života na konzumný.
Zatracované, kritizované. Takmer stále však plné.
Prečo sa v nich ľuďom tak páči?
Ako nakupujú Európania?
Čaru hypermarketov podlieha väčšina ľudí na svete.
Prieskum spoločnosti Healey and Baker v 12 krajinách Európy ukázal, že Stredoeurópania chodia do hypermarketov menej často ako Západoeurópania – dávajú prednosť skôr blízkym obchodom cez ulicu. Aj na nákup potravín chodia v strede Európy skôr pešo, na rozdiel od Francúzov či Angličanov, kde po jedlo chodia autom. Nemajú totiž také problémy s parkovaním. Keďže však do tašky sa nenaberie toľko ako do auta, musia Stredoeurópania nakupovať jedlo častejšie ako ľudia na západe Európy.
Česi a Slováci ho kupujú zvyčajne každé dva dni, Poliaci, Maďari skoro denne. Angličania vystačia s jedným veľkým nákupom týždenne. Oblečenie sa v strednej Európe nekupuje tak často ako u západných susedov. Našinec si kúpi niečo väčšie približne raz za dva mesiace, teda rovnako často ako Portugalec, Španiel či Maďar. Švédov, ktorí chodia nakupovať šaty aspoň raz za mesiac, dobehnú u nás len notorickí nakupovači – šopingovači.
Koľko času strávime v obrích nákupných halách?
Belgičania či Portugalci húfne priznali, že veľkú čas voľného času. A Holanďania sú nákupnými centrami priam posadnutí. Navštevujú ich skoro každý týždeň, zatiaľ čo Česi a Slováci priemerne raz či dva razy do mesiaca.
Časy sa však menia. Mladí ľudia do 35 rokov navštevujú moderné obchody dvakrát viac než ich prarodičia a značne častejšie než ich rodičia.
Je to skrátka iný svet
Hypermarkety sú vymyslené tak, aby vzbudzovali zdanie, že splnia všetky predstavy a požiadavky. Gigantický predajný priestor naznačuje neobmedzené možnosti. Veľkorysá parkovacia plocha pred nákupným centrom priam vyzýva, aby ste prišli nakupovať autom a do obrovských vozíkov napchali, čo sa len pomestí.
Otvorené je dlho do noci. Niekde aj nonstop.
Všetko pod jednou strechou, útulne, odvšadiaľ znie príjemná hudba, voňajú pečené kurčatá, zurčia fontány.
Ľudia sa tu môžu najesť, nechať si opraviť topánky, dať si vyčistiť kabát alebo vyzdvihnúť lieky.
Kto chce, môže uzavrieť aj v nedeľu stavebné sporenie. Všetko v pohode.
Deti vám prekážať nemusia.
Tie od troch rokov sa dajú odložiť do detského kútika za poplatok, niekde aj zadarmo. Tie menšie sa jednoducho vozia vo vozíkoch medzi regálmi, pre najmenšie sú v niektorých hypermarketoch aj miestnosti na dojčenie.
Niekde je dokonca aj sprcha.
Som závislá od hypermarketu?
Dvadsaťosemročná Ivona chodí do hypermarketov každý druhý deň.
Chodí sem pravidelne aj s priateľkou zo sídliska. Striedajú ich podľa chuti.
Naložia deti do auta a spýtajú sa. Tak, kam sa ide dnes?
„Do Ikejéé,“ kričí jedno.
„Do Kalfúluúúú, „ kričí druhé.
Ivona so Zuzanou zapnú pásy a vyrazia na druhý koniec mesta. Tu si sadnú do bistra a klebetia pri káve. Potom vyrazia do mamutej samoobsluhy. Deti sa hrajú v detskom kútiku.
„Keď vonku prší, chodíme sem. Na sídlisku nie sú žiadne možnosti. Je tam jedna pokazená šmýkačka. Dcérka to tu miluje,“ akoby sa ospravedlňovala Ivona. V detskom kútiku je hier od výmyslu sveta, dokonca aj detský automat.
„Chodíme sem, aj keď neprší,“ priznáva Zuzana.
Na materskej je už šiesty rok. Jej manžel si neželá, aby chodila do práce.
Každý mesiac má na kreditke 60-tisíc na nákupy. Dopoludnia v hypermarketoch jej tak skracujú dlhý čas.
Priznáva však, že jej začína robiť starosti štvorročný syn. Keď sa v sobotu ráno rozhodujú s manželom kam ísť, syn si vydupe Carrefoure. Je tam najlepší detský kútik.
Je to závislosť?
„Aj u detí vzniká riziko závislosti. Ak tam rodičia vodia deti často, vytvára sa v nich istý druh závislosti od konzumu,“ hovorí detská psychologička Elena Kováčiková.
Deti by mali vedieť, že hypermarkety nie sú centrom sveta, ale len jeho kúskom. A do toho iného ich treba vodiť častejšie.
Patologickí nakupovači – shoppingovanie
Nakupovanie ako terapiu psychológovia však nezavrhujú. Dokonca často radia – urobte si radosť.
Niekedy naozaj pôsobí očistne, keď si človek príde len tak zalistovať v knihách, časopisoch, prehrabuje sa v spodnej bielizni, ktorú by si nikdy nekúpil, skúša si topánky, šaty, klobúky, rukavičky.
Ale vo chvíli, keď má pocit, že sa bez marketovej relaxácie neobíde, mal by sa poobzerať po inom spôsobe relaxu.
Psychiatria už roky pozná pojem „patologické nakupovanie“ alebo shoppingovanie. Človek, ktorý mu podľahne, sa prejavuje ako zvieratko.
Robí mu dobre, keď si ako do nory nanosí čo najviac potrebných aj nepotrebných vecí. Až potom má pocit istoty, bezpečia a šťastia.
Výskumy v USA ukázali, že shoppingovaniu podľahne až desať percent obyvateľov. Patologickými nakupovačkami sú najmä ženy, ale ani mužom sa táto úchylka nevyhýba.
Rovnako ako pri iných závislostiach treba najskôr zistiť, čo je príčinou chorobného nakupovania.
„Vždy nejaký dôvod existuje. Plnými košíkmi najčastejšie človek zakrýva problémy v práci alebo v rodine, nízke sebavedomie, nejaký komplex. Nakupovanie nahrádza vákuum: nedostatok lásky, sebadôvery, úspešnosti. Väčšinou mu, paradoxne, podľahnú chudobnejší,“ tvrdí psychologička Mária Hanúsková.
Chorobné nakupovanie sa stupňuje najmä v zimných, tzv. depresívnych mesiacoch, a silnie v situáciách, keď je človek vystavený stresu.
No ale kto dnes nie je v strese?
Kilometre medzi regálmi
Ikea – sobota popoludní. Akciové nákupy. Zlacnené sedačky, komody, lampičky, počítačové stolíky. Niektoré aj o tisícku.
No kto by odolal?
Parkovisko je takmer plné.
Ľudia namiesto toho, aby cez víkend odpočívali, nakupujú.
Je to normálne?
„Prečo nie?“ myslí si psychologička Mária Hanúsková.
„To hovorím z praktického hľadiska ako žena, ktorá od pondelka do piatku večera pracuje a jedinú šancu urobiť nákupy má cez víkend.“
Záleží však na tom, či tomu niekto podľahne, a nemá už inú zábavu ako jazdiť po nákupných centrách.
„Do Ikey chodím niekoľko ráz do týždňa. Inšpirovať sa. V sobotu sem chodíme s celou rodinou aj na obed,“ hovorí mladá žena stojaca už polhodinu v detskom oddelení. Aj ona priznáva, že jej trojročná dcéra to tu zbožňuje. Je tu šmykľavka, hojdačka, malá kuchynka, izbietka, množstvo originálnych hračiek, hlavolamov, deti sa tu cítia ako v inom svete. Ten sídliskový je omnoho fádnejší.
Čas, ktorý ľudia strávia vhypermarketoch, sa tak predlžuje.
Treba ich však za to odsudzovať?
„Ak ide len o občasný rodinný výlet do hypermarketu, nemusí to byť vôbec na škodu. Rodina je spolu, porozpráva sa. Ale všetci vieme, že to tak nie je.
Máloktoré dieťa je také disciplinované, že by nič nechcelo.
Často to končí fackami, krikom, plačom, v lepšom prípade neplánovanými sladkosťami.
Kto je lacnejší?
Vďaka masívnej reklame je väčšina kupujúcich presvedčená, že tovar v hypermarkete je lacnejší než inde. Podľa jedného z prieskumov je z 8000 položiek v priemernom hypermarkete až 7000 drahších než inde. Len 1000 položiek, spravidla akciových, je v porovnateľnej alebo nižšej cene. Tých naozaj lacných je len zlomok.
Výsledkom sú často aj o 15 až 20 percent vyššie ceny v hypermarketoch než v obyčajných predajniach.
Podľa prieskumov väčšina zákazníkov netuší, čo chcú nakupovať. Až 70 percent zákazníkov nakupuje im- pulzívne.
Časy, keď si naše mamy na papierik napísali štyri položky, sú preč.
Dnes majú v ruke farebné letáky s akciovými cenami a podľa nich sa posúvajú medzi regálmi ako po turistických značkách niekde v lese.
Niektorí našliapu aj kilometre. Nákupné plochy majú až 30 000 metrov štvorcových, niektoré ešte viac.
Veľkoobchodné reťazce rady reorganizujú predajné plochy, čím vyvolávajú u zákazníkov pátrací reflex. Vždy nájdu niečo, čo sa určite zíde.
Pri pokladniach majú potom takmer všetci obrie vozíky vrchovato naložené.
„Prišiel som si kúpiť vŕtačku. V akcii bola o 500 korún lacnejšia. Ale oni ju už nemajú. Vypredala sa,“ vraví pán v dôchodkovom veku. Vo vozíku má škatuľu s vŕtačkou. Podstatne drahšou.
„Áno, neodolal som.“
Ten, kto dokáže v hypermarketoch nakúpiť len to, čo naozaj potrebuje, je raritou.
Takí sme, aj keď štatistiky tvrdia, že kúpyschopnosť obyvateľov Slovenska klesá.
Kedy sa skončí hypermarketový boom?
Siete hypermarketov sa u nás stále rozrastajú. Prvý sa objavil na Slovensku pred dvoma rokmi, dnes je ich na Slovensku už vyše desať, do konca roka ich má byť pätnásť. O chvíľu už bude v Bratislave viac hypermarketov ako v trojmiliónovej Viedni.
Výsledky monitoringu agentúry GFK však jednoznačne potvrdzujú, že hypermarkety a supermarkety Slováci uvítali. Nielen kvôli možnostiam nakupovania ako takého, ale aj kvôli samotnému prostrediu hypermarketov, ktoré núka viac ako len nakupovanie.
Dokonca natoľko, že zatiaľ nepozerajú ani na zvýšené výdavky a stratu času, ktoré sú s dlhšou cestou do hypermarketov zákonite spojené.
Nákup vnímajú ako zábavu a zvýšené dopravné náklady s ním spojené financujú z iných položiek domáceho rozpočtu.
Je jednoznačné, že mamutie predajne pripravujú zákazníka o peniaze za nákup vecí, ktoré by si normálne nekúpil, a o čas, ktorý musí stráviť ich prechádzaním.
„Keď však predtým všetky nákupy vláčila len žena, zatiaľ čo manžel si doma čítal noviny, nie je teraz lepšie, keď po nákupy chodí celá rodina?“ nezaprie sa žena psychologička.
Dorazí k nám aj shopping mall?
Naše nákupné centrá sú zatiaľ len slabým odvarom toho, čo majú v ich pravlasti – v Amerike. Taký shopping mall, ako sa tam nákupnému centru hovorí, je priamo nákupným mestečkom.
Je aj väčší, krajší a zaujímavejší. Každý mall sa snaží pripomínať čosi ako zastrešenú ulicu. Po obidvoch stranách sú desiatky obchodov, uprostred ulice môže tiecť napodobenina potôčika, môžu tam byť lavičky, umelé stromy, fontány. Z reproduktorov znie príjemná hudba, klimatizovaný vzduch vonia, sem tam sa zjaví klavirista.
Mally nie sú len obchody.
Sú tu aj kiná, opravovne áut, služby, reštaurácie, pódiá.
Dá sa tam žiť celý deň.
Ľudia dopoludnia prídu, potulujú sa, najedia sa, nakúpia, večer odídu, akoby boli v inom meste.
Shopping mally tým zmenili životný štýl Ameriky a tamojších sociológov to už tiež vraj znepokojuje. Rovnako ako to, že do mallov sa sťahujú partie nudiacich sa teenagerov.
EVA HRDINOVÁ
