venú otázku, či ju spôsobil on. Keď si odpoviem záporne, prestanem o nej premýšľať a preskočím k ďalšej.
Takto to bolo, keď vybuchla chemická továreň v Toulouse, keď samovrah vyvraždil časť švajčiarskeho parlamentu, keď kašmírska bomba pozabíjala desiatky indických poslancov, keď šialený Chorvát podrezal hrdlo americkému šoférovi plného autobusu, keď Palestínec v izraelskej uniforme strieľal na stanici do Židov, keď čínska voda pretrhla hrádzu priehrady, keď akýsi výbuch rozmetal ruské lietadlo s Izraelcami do Čierneho mora.
Kľúčom, ktorý ihneď zastavuje ďalšiu myšlienku o takejto správe, je počet obetí. Idú nanajvýš do desiatok – a to ma vlastne nezaujíma, lebo pre bin Ládina je to príliš malé sústo.
Uvedomujem si, že moje myslenie sa zvrtlo nesprávnym smerom. Tí malí, radoví teroristi, ktorým dnes stačí pár desiatok mŕtvych, by boli ešte pred mesiacom veľkí a originálni. Ale možno ešte pred mesiacom by taký terorista ani neprišiel na myšlienku zabiť desiatky ľudí, vystačil by so zopár obeťami.
Všetci dnešní radoví teroristi sa zo dňa na deň stali žiakmi bin Ládina, ním sa začínajú inšpirovať a začínajú súťažiť o čo najväčší počet obetí. Cena ľudského života po 11. septembri prudko poklesla a agentúrnych správ o hrôzach pribúda akosi prirýchlo na to, aby to bola len zhoda náhod.
Napriek tomu je ťažké zvrtnúť myslenie správnym smerom, lebo je otupené kľúčovým číslom šesťtisíc. Zaostriť ho na desiatky a nespustiť pritom oči z bin Ládina je pre našu šedú kôru zrejme príliš namáhavá operácia. Ale ak chceme, aby sa svet nezmenil podľa bin Ládina, ale podľa nás, budeme ju musieť zvládnuť.
MARTIN M. ŠIMEČKA