Pavel Baňka: Z cyklu Louky.

Je všeobecne akceptovanou, aj keď mierne nadnesenou pravdou, že je lepšie raz vidieť, než stokrát počuť, a hoci to teraz právom vyzerá na úmyselný gól do vlastnej bránky, platí to nielen o počutí, ale rovnako aj o čítaní. Nota bene keď ide o výstavu, navyše výstavu veľkorozmerných, introvertných fotografií, kde nevšedné formáty nie sú prejavom autorovej rozšafnosti, ale nevyhnutnou podmienkou ich zmysluplnej existencie.

Práve také vystavuje významný český fotograf Pavel Baňka v adekvátne grandióznom priestore Rudolfina, ktorého dramaturgia sa po vlaňajšej expozícii čínskeho výtvarníka Čchiu Š-chua Krajiny – Maľba na pokraji viditeľnosti orientuje práve na problematiku krajiny.

Šesťdesiat veľkoformátových snímok, ktoré Baňka vytvoril koncom deväťdesiatych rokov v americkom Oregone, predstavuje fotografické obrazy vyľudnenej a na prvý pohľad nehybnej, fádnej krajiny. V autorovom výtvarnom poňatí je však práve táto vyľudnenosť a zdanlivá nehybnosť kľúčom k jeho vnímaniu prírody, fascinovanému neustálym pohybom jednotlivých krajinných komponentov – morí, lesov, lúk a nebies.

Nie je to asi výstava pre široké masy, ale rovnako nie iba pre nejakú elitu. Fotografov nezvyklý a neprvoplánový dialóg s prírodou si „len“ vyžaduje solídny prah vnímavosti diváka. Ak ten investuje aspoň zlomok trpezlivosti, ktorú prejavil Baňka pri „čakaní na kompozíciu“, stotožní sa aj so slovami kurátorky Martiny Pachmanovej, že „aj napriek absencii ľudského tela na snímkach zostáva jeho zmyslovosť prítomná vo forme ohromujúcej veľkosti a trýznivého mlčania prírody“.

Klasická čiernobiela technika podčiarkuje koncentráciu autora na elementárnosť, občasné viacnásobné expozície či zámerná neostrosť scenérií veľkých priestranstiev ich robí anonymnými nositeľmi archetypálnych stôp. Takéto balansovanie medzi krajinárskou fotografiou a abstrakciou pritom korešponduje s jeho systematickým záujmom o vzťah fotografie a maľby.

Výstava má názov Nekonečno. Musíme predsa chytiť nekonečno za nejaký koniec, vraví jeden výrok. Nezdá sa, že by sa Baňka práve týmto trápil, motivácií na výber názvu i jeho interpretácií sa ponúka mnoho, no svojou pôsobivou homogénnou kolekciou určite hravo splnil aj toto želanie.