Rozhodnutie sa nepáči mnohým, okrem iných ani vládam vstupujúcich štátov. Eduard Kukan súdi, že „je lepšie dopriať slovenským europoslancom vysoký plat, ako ich platiť zo štátneho rozpočtu". Nespokojný je aj Čech Cyril Svoboda: Jednotná európska mzda „by spôsobila radosť poslancovi i radosť štátu, ktorému sa niečo vráti". (Svoboda naráža na fakt, že česká daň z príjmu je vyššia ako eurosadzba 20 percent a svojich poslancov by dodanili. To však už nie je prípad Slovenska.) Nepochybujeme, že aj slovenskí poslanci by mali veľkú a úprimnú radosť. Systémovo však jednotný europlat neobstojí: prečo by mali slovenského poslanca živiť nemeckí (rakúski atď.) daňoví poplatníci? Komisár je v poriadku - ten prisahá, že bude obhajovať záujmy celej únie a nebude počúvať inštrukcie národných vlád. Poslanci však odchádzajú do Štrasburgu obhajovať národné záujmy a vôbec sa tým netaja, dokonca na tom stavajú svoje volebné kampane. V Poľsku a Maďarsku boli aj úvahy, že ich zástupcovia by nemali zasadať len v straníckych frakciách, ale vytvoriť aj „národnú". V poriadku - pokiaľ poslanca platí štát, ktorý zastupuje, resp. voliči, od ktorých získal mandát. Inak nastáva konflikt záujmov.

Spoločný európsky rozpočet má podporovať skutočnú solidaritu, teda pomoc najchudobnejším, nie rovnosť poslaneckých platov. To je vyhadzovanie peňazí, nevraviac o navrhovanej výške. Neexistuje verejný činiteľ s menším vplyvom na životy svojich voličov ako europoslanec. Európsky parlament nemá kompetencie, je ornamentom na mocenskej architektúre EÚ. Najlepším dôkazom je samotná kauza europlatov: sporných 8600 eur si poslanci EP výraznou väčšinou odhlasovali - a štyria národní ministri vetovali. Voľby do EP mávajú tridsaťpercentnú účasť. Väčšmi než 8600 eur by bol žiaduci audit reálnej činnosti EP, či aj národné platy nie sú na túto inštitúciu pridrahým luxusom.