Zdá sa, ba je čoraz zreteľnejšie, že vydavateľstvo Petrus vydáva aj knižky, čo chcú byť nielen napohľad, ale aj vnútorným založením pekné ako tibetské utečenkyne. Človek by im hneď poskytol v našom skromnom jazykovom prostredí azyl.

Vydavateľ Peter Chalupa začal koketovať s vydávaním diel orientovaných na visuté záhrady východu už pred rokmi. Postupne uňho povychádzali štyri ročné obdobia čínskeho Sna o červenom pavilóne aj populárny Siddhárta, aj čitateľsky menej odskúšané záležitosti. Akoby uňho narastalo odhodlanie zapodievať sa dlhodobo literatúrou vzťahujúcou sa k Budhovi. Vydávať však ľúbostnú poéziu šiesteho uznaného prevtelenia dalajlámovho, respektíve obuť sa do toho s plným dôrazom edičného zámeru, na to akiste nestačí len guráž a styky v tejto ťažko prístupnej oblasti ľudskej reči. Na to už človek potrebuje aj zmysel pre humor. A v tomto smere Peter Chalupa, aspoň doposiaľ, nevynikal.

Že by sa niečo zmenilo? To skôr Číňania dobrovoľne prinavrátia Tibeťanom pôdu na účely ekologického poľnohospodárstva. Nejde o verše samotné, ani o úpravu tejto prekrásnej knižky. Básne, poväčšine štvorveršia, sú úprimné a hlbokomyseľné, no s prepáčením, ani vo sne ich nemôžeme brať takto doslovne, tak vážne, ako v slovenčine zaznievajú, hoci ich citlivá úprava azda už ani nemôže byť okázalejšia. Napokon, postarala sa o to poetka Viera Prokešová, ktorá verše prebásnila a vdýchla im náležitý šarm, na ktorý vieme patrične zareagovať.

Všetko ešte jangovo istí doslovná interpretačná štúdia prekladateľa Martina Slobodníka, ktorý odviedol mravčiu prácu a dopodrobna pre nás reinkarnoval aj pokútne klebety spred storočí. Alebo im iba príliš uveril? Papier veľa znesie a kurtizány zo štvrte Žöl nám už nepovedia ani bú. Spomeňme v neposlednom rade ilustrátora Roberta Bielika - u Chalupu vydal svoj kláštorný denník, v ktorom, ako poznamenal Daniel Hevier, bol iba jediný dátum. Tu došlo k akémusi reparátu. Jeho nové ilustrácie sú s písaným slovom spred tristo rokov v súlade. Bielik dokonca celkom nedávno napísal veľmi príbuzné verše, ktoré vyšli pod názvom Vlčí ruženec a podoba jeho básnických pocitov s umeleckým naturelom Cchangjanga Gjamccha je priam udivujúca, o forme ani nevraviac.

Laik asi sotva porozumie tomu, s akým zámerom sa tu dalajláma a láma - tibetský duchovný, so špeciálnym dôrazom prepisuje ako lama - čo predsa značí zviera z Ánd. Možno to azda pripísať na vrub akejsi snahe pôsobiť zasvätenejším dojmom, a tak všetkých, ktorí sa na tejto ojedinelej a delikátnej knižke podieľali, treba uistiť, že zasvätenejšie v tomto smere už azda ani pôsobiť nemožno. Na ťahu je skôr čitateľ - a čaká ho veru neľahká úloha: nezabudnúť sa pri tomto medovom čítaní a urobiť si pri meditovaní pred tvárou bódhisattvu čas aj na seba. Nám ostatným zostáva iba rozvíjať podtatranskú tantru.

Kto z verných Avalókitéšvaru však túto knižku neprečíta na jeden dúšok, nie je hoden, aby sa v budúcom živote narodil v chatrči pod Potalou ako uznané prevtelenie bez zlých vlastností. Zrodí sa možno o niekoľko domov ďalej pri nohách rozstrieľanej Budhovej sochy a celý život bude namiesto výživnej campy chlípať bridký boršč a fajčiť afganský hašiš, čiernejší ako špina za nechtami. Z tohto biedneho údelu sa vymaní, iba ak zvíťazí v kráľovskom buskači o najlepšieho čopendosa.

JÁN LITVÁK