Činohra Štátneho divadla Košice * Peter Zvon: Tanec nad plačom * Dramaturgia: Peter Pavlac * Réžia: Patrik Lančarič * Hrajú: Jozef Úradník, Adrana Kúpová, Marián Prevendarčík/Stano Pitoňák, Dávid Úradník, Adriana Ballová, Ivan Krúpa, Beáta Drotárová, Soňa Petrillová, Vlado Kramár, Michal Šoltész, Asaf Tal, Róbert Šudík * Premiéra: 23. januára 2004
„Hra je celou svojou konštrukciou, celý duchom, ideovým zameraním cudzia slovenskej duši, hra táto je deštruktívna a zvádza dnes, keď národ náš je na vzostupe, v najplnšom rozvitku tvorivých síl, k najčernejšej skepse, k myšlienkovej bezradnosti a defetizmu... Spamätajme sa! Kým nebude prineskoro," vyzval po zhliadnutí premiéry Zvonovho Tanca nad plačom kritik z Gardistu. Písal sa jún 1943. Sľubne sa rozvíjajúci dramatik sa uvedenia svojej hry nedožil, rok predtým podľahol týfusu. Náš sľubne sa rozvíjajúci národ medzičasom podliehal všeličomu inému. Zvonova „neslovenská skepsa" bola v tom, že sa v trefných veršoch vysmial hrdinstvu žoldnierov, ktorým krv tečie na rozkaz, ale i faktu, že vždy sa nájde niekto, kto národ zmanipuluje, aby zaň zomieral. Kritici so zdravším úsudkom ako Jozef Felix však o Jamnického prvom uvedení hry s plejádou špičkových umelcov ako Mikuláš Huba či Viliam Záborský už vtedy hovorili ako o udalosti. I diváci hru prijali. Košice si v réžii Andreja Chmelka prvýkrát zatancovali nad plačom o tri roky neskôr. Hra pôvodne napísaná v češtine mala za šesťdesiat rokov na Slovensku celkovo trinásť uvedení, o to štrnáste sa pokúsil odchádzajúci šéf Činohry Štátneho divadla Patrik Lančarič.
Všeličo, ako napríklad rytier Gejza sa do tohto uvedenia nekvalifikovalo, sem-tam musel milovaný verš padnúť za obeť rytmu produkcie. Je prirodzené, že verne slúžiaci aristokrati vypadnutí z obrazu v starej knižnici, kam už nikto nechodí, sú v tejto najnovšej interpretácii ešte viac na smiech ako kedy predtým, že dvorenie Grófa Richarda mladej Adéle je bez peľa romantizmu, že bozky Markízy Silvie nie sú až také cudné, či výstup Grófky Anny je dokonalou groteskou akejsi odrastenej infantky. Ani sluha Barnabáš v podaní mladého Dávida Úradníka nemá pri svojej zajakavosti toľko čo povedať svetu, ako azda kedysi Karol Zachar.
Základná autorova otázka, komu dnes ľudia slúžia, je aj z tejto skrátenej verzii zrejmá. Herci sa v úlohách šachových figúrok s vopred definovanými krokmi cítili uvoľnene, milo vyznelo aj obsadenie cudzinca Asafa Tala do úlohy tajomníka Dr. Pyska.
Nápadité kostýmy Jany Hurtigovej i jednoduchá scéna Anity Sökeovej prispeli k tomu, že sa táto inscenácia stala galantnou výzvou do tanca, počas ktorého je divákovi do plaču viac nad ľudstvom ako nad divadlom.
