FOTO - ČTK
Už dvakrát sa šesťdesiatdvaročný kanadský filmár DENYS ARCAND dotkol filmového neba, teraz čaká na tretiu šancu. Na Oscara bol nominovaný za Úpadok amerického impéria a Ježiša z Montrealu. Jeho najnovší film Invázia barbarov, ktorý v prvý deň putovnej česko-slovenskej prehliadky Febiofest má už okrem mnohých iných pôct aj Európsku filmovú cenu - jednu zo vstupeniek na Oscary. „Nepredbiehajme, nominácie na Oscarov sú až za niekoľko dní," povedal Denys Arcand novinárom na tlačovej konferencii.
Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Nepripravujete si ďakovnú reč?
„Určite nie. V živote platí, že to, načo sa pripravíte, sa nikdy nestane. Takže nič neplánujem, čakám."
Kto sú tí barbari, o ktorých vo filmoch hovoríte?
„Barbari sú pre náš vždy tí druhí, ako už hovorili Gréci. Volali tak všetkých ostatných, čo neboli Grékmi. Ale v mojom filme sa stretáva umierajúci otec, intelektuál, učiteľ dejepisu a socialista šesťdesiatych rokov so synom, ktorý v živote neprečítal jedinú knihu. Detstvo, naopak, strávil najskôr pri videohrách a dnes je slávnym obchodníkom s ropou. Pre starého muža predstavuje barbara, tak ako celá mladá generácia. Otec si myslí, že on je posledným mohykánom bývalej kultúry."
Patríte ku generácii roku 1968. Čo si o nej myslíte?
„Bola to posledná generácia, čo ešte snívala. Lenže netrvalo to dlho, časom sme prišli o všetky sny a ilúzie. Nakoniec nám nezostalo nič, nijaká politická ani spoločenská nádej. Zostalo len prázdno. A je dodnes."
Prázdno z čoho?
„Nemôžeme sa ubrániť pocitu, že všetko okolo nás zaniká a mizne. Náš svet je hádam opäť vystavený barbarom, ktorí môžu prísť kedykoľvek. Ale neviem, akí budú. Ani odkiaľ prídu"
Vo filme sa objavuje aj motív eutanázie - ako ho vníma Kanada?
„Nielen Kanada má dnes tri veľké témy: trest smrti, interrupcia a eutanázia. Zatiaľ je zakázaná, ale ja dúfam, že ju zákon raz povolí."
Spôsob odchodu zo sveta, ktorý vášmu hrdinovi zariadi jeho syn, by asi privítal každý. Vy tiež?
„Iste. Vlastne som si nafilmoval svoju vysnenú smrť. Človek musí zomrieť, tak nech je to odchod aspoň trošku príjemný. Nech si ešte neposledy užijeme - víno, jedlo, spoločnosť priateľov, úľavu od bolesti - a nech si môžeme určiť svoj koniec."
Raz ste povedali, že ste vyrástli v silno katolíckej rodine. Využívate osobné skúsenosti na svoju prácu? Vyrovnávate sa filmami s vierou k bohu?
„Moje filmy - to som ja. Píšem a nakrúcam so svojimi vášňami, láskami, ideami, fóbiami. Je to rozum a cit."
Čo pre vás znamená sloboda?
„To je veľmi ťažká otázka. Dnes sa svet úplne obrátil a sme postavení pred problém úplne iný, než ste zažili napríklad vy v časoch socializmu. Všetko je dovolené, môžete vyjsť na ulicu a na stenu napísať - že minister je idiot. Ale nikto sa o to nestará. Ale aj tak, keď sa pozriete na ulicu, môžete napríklad vidieť, že ľudia sa obliekajú viac -menej rovnako, že sa rovnako štylizujú. Prečo? To je záhada. Ale ja nie som filozof, aby som o tom rozprával v múdrych rozhovoroch. Som filmár a rozprávam príbehy, pretože ma to vždy bavilo. Keby som sa stal filozofom, urobil by som niečo iné."
Čo?
„Filozofoval by som, písal by som knihy, usporiadal konferencie. Ale takto?"
V Invázii barbarov je niekoľko odkazov na Solženicyna. Čo vás, Kanaďana, zaujalo na práci prenasledovaného ruského spisovateľa?
„Po celé minulé storočie boli intelektuáli fascinovaní marxizmom. Ale po Solženicynovej knihe Súostrovie Gulag sa mohol iba úplný blázon či krvilačný zločinec nazývať marxistom. Solženicyn a Primo Levi sú podľa mňa najdôležitejší svedkovia dvadsiateho storočia."
Autor: Tomáš Karger, Praha
