najavo. Keď ju premohla choroba, v byte bolo zrazu také neznesiteľné ticho, že sme už na druhý deň kráčali do zvieracieho útulku.
Chceli sme fenku, čo najviac podobnú Ťapke. Po chvíli sa sestre hodila k nohám sivá (po kúpeli vo vani sme zistili, že srsť má snehobielu) sučka s čiernou hlavičkou. O dosť väčšia ako Ťapka. Keď ju sestra pohladkala, už sa od nej nepohla. Bolo rozhodnuté za nás. Keď sme sa pýtali, ako sa volá, rozumeli sme niečo ako Guľa. Až doma sme z papierov zistili, že je to Hula. Meno Guľa jej však už ostalo, aj keď sa jej dali zrátať všetky rebrá a nohy mala štíhle ako baletka.
Keď sme si ju odvádzali domov, zaprela sa a nechcela odísť. Zrejme jej bolo v útulku predsa len dobre. Zažila veľa zlého, a tak mala strach z ďalšieho neznáma.
Dlho sme si mysleli, že Guľka je nemá. Asi zo strachu pred vrátením do útulku nevydala takmer mesiac ani hlások. Keď raz nesmelo zaštekala hlbokým hlasom na poštára, čo zvonil pri našich dverách, bola to pre našu rodinu slávnostná chvíľa.
V júni bude u nás Guľka už piaty rok. Za ten čas sa z nej stala elegantná staršia dáma, ktorej ňufák zdobia prvé šediny (jej vek odhadujeme na 8 - 9 rokov). Je nám nesmierne oddaná. Kto nezažil psa z útulku, nevie, čo taká psia oddanosť je.
Po roku a pol pribudol ku Guľke čierny kocúrik. Domov ho priniesol otec. Vraj ho vedúci potravín vykopol z dverí, keď sa tam hladný pokúšal nakúpiť. Samozrejme, bez peňazí. Otec sa na to nemohol pozerať, a tak chlpaté klbko priniesol v igelitke domov.
Všetci boli nadšení, len ja som bol trochu proti. Obával som sa, ako prijme kocúra pes. Keď sa však na mňa to miniatúrne stvorenie pozrelo veľkými očami a ticho, asi od strachu a hladu, otváralo papuľku, nebol som schopný protestovať. Hoci bol kocúrik maličký, podľa doktorky mal už päť mesiacov. Zrejme bol podvyživený. Oproti iným kocúrom ostal malý dodnes, aj keď má už tri a pol roka. Po otcovom kolegovi (našli ho spolu) dostal meno Karol. Aby to znelo vznešenejšie, voláme ho Charlie.
Zo všetkého najradšej sedáva v kuchyni na otvorenom okne, pozoruje sídliskový cvrkot, frfle na všetky vtáky a zdržanlivo prijíma obdivné pohľady okoloidúcich.
Nadovšetko miluje pranie. Je pri tom, keď sa bielizeň triedi, nakladá do práčky, kontroluje odstreďovanie aj vypúšťanie vody.
S Guľkou sa rešpektujú. Ona symbolicky „púšťa hrôzu" na mačky aspoň vonku, on ju občas vyfacká po ňufáku. Ona mu to veľkoryso odpúšťa, hlavne, že ju všetci naokolo majú radi. Ich dva svety sa stretávajú v dvoch hlavných bodoch. V kuchyni, kde hlava pri hlave svorne čakajú na jedlo, a v našich posteliach, kde dokazujú, že pod paplónom sa dá ľahko prekonať aj vrodená medzidruhová nenávisť.
