Vo vnútrozemí sú ľudia odkázaní najmä na kokosové palmy, černosi pri pobreží majú život ľahší vďaka oceánu, ktorý ich spoľahlivo nakŕmi.

Na začiatku cesty fotografa a potápača Petra Áča do Mozambiku bol biely žralok. Presnejšie, Áčov priateľ Steve Lichtag - Loveček, ktorý sa rozhodol filmovať najobávanejšieho zo žralokov bez ochrannej klietky. Kniha a dokument Čakanie na bielu smrť sa aj na Slovensku stali betsellerom. Práve vďaka projektu sa Loveček spoznal s Juhoafričanom J. T. Bottom, ktorý vlastní potápačskú základňu sprostredkúvajúcu filmárom kuriózne adrenalínové zážitky. Ten mu porozprával o Mozambiku, bohom aj svetom zabudnutej krajine, raji pre potápačov. Nebujnie tam turistický ruch ani priemyselný rybolov a ryby majú svätý pokoj. Pod vodou ich pláva nevídané množstvo a dorastajú do obrovských rozmerov. Porozprával o tom Áčovi. Čo viac treba fotografovi, ktorý najradšej sníma život pod hladinou? Koncom minulého roka sa už potápal v Indickom oceáne.Cez Mozambik vedie jediná asfaltka, všetko ostatné je samý piesok. Jazdiť sa dá len na podhustených pneumatikách, takých mäkkých, až sa Peter Áč bál, že sa autíčko cestou „vyzuje". V hlavnom meste Maputo žije milión ľudí, zvyšok Mozambičanov je rozptýlených po piesočnom buši, v malých asi dvadsaťčlenných spoločenstvách.

Aj Jangama, cieľ cesty Petra Áča, bola len piesočnatá zátoka, kde juhoafrickí rybári vybudovali tábor s akým-takým komfortom. Štyri hodiny za deň elektrina, pitná voda a malý bar, kde dostať studené pivo. No najmä, sú tam k dispozícii člny, výstroj a skúsení inštruktori. Sem koncom minulého roka dorazila šesťčlenná slovenská výprava.

„Dôležitý člen výpravy bol najmä lekár," spomína Peter Áč. „Veď do najbližšej nemocnice je štyristo kilometrov. Pritom ide o miesto, kde zúria snáď všetky tropické choroby, na aké si spomeniete - malária, cholera, žltá zimnica, hepatitída. No a, samozrejme, AIDS. Úmrtnosť je desivá, priemerný vek päťdesiat rokov, domorodci bežne umierajú tridsaťpäťroční. Nemajú ani cintoríny. Keď niekto umrie, zahrabú ho v buši do piesku a zasadia kvetinu. Jediné svedectvo, že je tam hrob. Aj preto sa nedá robiť evidencia obyvateľstva a krajina nie je celkom bezpečná."

„Kosák" a samopal

Kedysi bol Mozambik najväčším vývozcom kokosu. Po občianskej vojne to už neplatí. Krajina zápasí s biedou, dokonca vyvraždili temer všetky zvieratá v buši. Pojedli ich od hladu.

„Najmä vo vnútrozemí je veľká chudoba. Ľudí živia len kokosové palmy, prípadne chovajú zopár sliepok, prasa. Zaujalo ma, že nežije v chlieve, ale priviazané o palmu - ako u nás pes. Na pobreží je najdôležitejším zdrojom obživy more, preto sa tam ľuďom žije trochu ľahšie. Keď nastane odliv, vyroja sa húfy černochov, ktorí zbierajú všetko, čo sa dá zjesť. Aj malí chlapci sú veľmi šikovní, s primitívnym náčiním dokážu uloviť hoci obrovskú chobotnicu."

Napriek biede sú Mozambičania hrdí a k belochom sa nesprávajú servilne.

„Najmä keď sa pripili z kokosového vína, objavili sa im v očiach výstražné iskričky. Žiadne veľké bratanie, mali sme z nich rešpekt. Veď aj v štátnom znaku majú s motykou prekrížený samopal."

Choroby a to, že krajina nie je celkom bezpečná, spôsobujú, že Mozambik je jedným z mála kútov, kde je turizmus napriek nádherným plážam a tyrkysovému moru v plienkach. Okrem Juhoafričanov, ktorí to sem majú na skok, prichádza zatiaľ minimum cudzincov. Aj spomínaná potápačská základňa funguje iba druhý rok.

Tlačenica pod vodou

Potápanie je veľkou módou, vychytené podmorské lokality sú dnes preľudnené podobne ako pláže. Peter Áč s hrôzou spomínana napríklad na situáciu v Egypte.

„Vrátil som sa tam zhruba po desiatich rokoch a bol som šokovaný. Pri slávnom vraku anglickej vojnovej lode, ktorú potopili Nemci, kotvilo naraz štrnásť lodí. Z každej naskáče do mora okolo tridsať potápačov! Hrôza - nepreberné množstvo lán, zamútená voda, keď som sa vynoril, nevedel som trafiť do člna. Pri takej masovej návštevnosti sa koralové útesy musia poškodiť a veľké ryby časom odídu."

Mozambik je presným protipólom.

„Černosi nemajú vybavenie, preto sa nepotápajú. Nemajú ani lode, nefunguje teda rybársky priemysel. Ryby chytajú len pre vlastnú obživu z malých 'kocábok' kúsok od pobrežia. Toľko, koľko stihnú zjesť. Podmorská príroda je nedotknutá. Chránia ju aj potápačskí inštruktori. Raz sme sa plavili rozbúreným morom, mali sme čo robiť, aby sme sa udržali na nohách, keď náš sprievodca z ničoho nič skočil do vĺn hlavičku. Pozerám, čo sa zbláznil? Ukázalo sa, že uvidel vo vode plávajúcu igelitku, tak ju šiel vyloviť."

Dbá sa aj na to, aby sa ryby zbytočne nerušili, a najmä nekŕmili.

„Nie ako v Červenom mori, kde sa ryby doslova vtierajú potápačom do pozornosti, lebo vedia, že každý druhý im dá vajce natvrdo. Potom sa nájdu zdochnuté krásne veľké napoleóny a v bruchu majú vaječné škrupinky."

Žraloky na paši

V Mozambiku je potápanie krásne, ale drsné.

„Stále sú tam až trojmetrové vlny, pokojné more sme nezažili ani raz. Nie je to sranda. Vynoríte sa a chcete sa chytiť člna, a on vám utečie dva metre do luftu. Ani nevidíte, kde čln vlastne je. Akoby ste sa vynorili v hlbokej jame."

Okrem toho sú tam nebezpečné silné prúdy. Pre podmorský život je to však pozitívum, prinášajú živiny a rozvlnenie okysličuje vodu. Voda však paradoxne nie je veľmi čistá.

„Z Červeného mora som zvyknutý na viditeľnosť aj tridsať metrov, tu je to zhruba polovica, lebo vo vode je nesmierne veľa planktónu. Ale zase preto je to priam bájne miesto pre žraloky veľrybie, ktoré sa sem chodia pásť ako kravy na lúku."

Najradšej sa Peter Áč chodil potápať na Manta Reef, veľkú náhornú plošinu, ležiacu asi dvadsaťpäť metrov pod hladinou. Meno dostala podľa najväčšej z rají - manty. Miesto totiž používajú ako prírodnú čističku, kde ich malé rybky zbavujú parazitov. Takéto čistiace stanice sú bežné aj v iných moriach, ale táto je jedinečná práve veľkou koncentráciou mánt obrovských. Pri jednom ponore ich raz Peter Áč narátal až sedemnásť.

Fotograf na stretnutie s kolosmi, ktoré môžu mať až päťmetrové rozpätie plutiev, spomína s nadšením.

„Fotografoval som murénu, keď sa naraz nado mnou zotmelo. Vravím si, loď predsa nemôže vrhať taký tieň. Pozriem sa hore a štyri metre nado mnou si plachtila manta. Vyzerala ako deltaplán."

Manty boli spočiatku opatrné. Na potápačov ešte nie sú zvyknuté a zrazu sa pod vodou objavilo šesť bublajúcich príšer. Časom sa však osmelili a priplávali aj na meter.

„Keď zabrali plutvou, cítil som prúd vody, ktorým pohli. Vtedy som si najviac uvedomil, aká je to sila."

Strašidelné manty

Napriek úctyhodným rozmerom je manta neškodná ryba, živiaca sa planktónom. Neteší sa však najlepšej povesti.

„Manty putujú oceánmi a cestou sa im na kožu prichytia všelijaké parazity. Práve preto využívajú spomínané čistiace stanice. Občas sa však stalo, že natrafili na zakotvenú loď a v snahe zbaviť sa nevítaných hostí, začali sa šúchať o reťaz kotvy. Občas ju aj odtrhli, alebo loďkou poriadne zatriasli, takže to vyzeralo, že ju chcú potopiť. Vznikli rôzne fámy, až neskôr sa zistilo, že sú to mierumilovné živočíchy."

O mantách sa stále vie málo. Netušíme, ako sa rozmnožujú, kadiaľ vedú ich cesty oceánmi. V Mozambiku stretol Peter Áč mladú Kalifornčanku, ktorá vyštudovala morskú biológiu a snaží sa rozlúštiť ich tajomstvá.

„Celý rok žije celkom sama v divočine. Potápa sa, fotografuje manty a potom ich prekresľuje do atlasov. Každá manta má totiž na smotanovobielom bruchu špecifickú kresbu. Vždy je iná, asi ako u ľudí odtlačky prstov. Ona ich mapuje a potom komunikuje s ostatnými morskými biológmi po svete a snaží sa vystopovať, kam manty putujú."

Pre obrovské rozmery sa o mantách tvrdí, že nemajú prirodzených nepriateľov. Výprava však narazila na niekoľko, ktoré mali obrovské vyhryznuté časti plutiev. Rukolapné svedectvo, že keď si to mastia oceánmi, zvlášť agresívne žraloky neodradia ani kolosálne rozmery.

Zoči-voči papuli

Ďalším unikátom potápania sa vo vodách Mozambiku je hojný výskyt najväčšieho zo žralokov - žraloka veľrybieho. Meria asi pätnásť metrov, na sivo-hnedej koži má typickú bielu kresbu a na rozdiel od ostatných žralokov má ústa na konci tela. Obrovská papuľa však nie je nebezpečná - živí sa výhradne planktónom a drobnými morskými živočíchmi.

„Keď v Červenom mori stretnete jedného, píšu o tom noviny. My, keď sme sa vracali z Manta Reefu, sme vždy stretli dvoch až troch. Náš sprievodca Quido, ktorý jediný dokázal na rozbúrenom mori v člne stáť, neustále sledoval hladinu. Na žraloka ho upozornila vytŕčajúca plutva, veľký tieň pod hladinou alebo vtáky. Zakričal 'shark' a nasmeroval nás presne na neho. Skočil som do vody a on plával oproti mne."

Bol to vraj neskutočný zážitok. Všade len modrá voda, na breh, ale ani na dno nedovidíte.

„Na okamih vám napadnú všelijaké blbosti, aký dobrák sa môže vynoriť zospodu. Predsa len, je tam všetko - žraloky biele, mlatkohlavé, tygrie... No a potom sa zrazu na hranici viditeľnosti objavila ,ponorka'. Žralok mieril presne na mňa a minul ma až v poslednej chvíli. Úplne blízko som mal jeho malinké živé očko, ktoré si ma premeriavalo. Ešte sa za mnou aj otočilo, fakt ako periskop na ponorke. Vtedy som zabudol na strach, len som sa modlil, aby technika nezlyhala. Kým ma minul celý od hlavy po chvost, stihol som urobiť osemnásť záberov. To pre ilustráciu, aký je obrovský."

Hoci Peter Áč nemá rád, keď sa zvieratá babrú a vyrušujú, prižmúril oči, keď jeden z potápačov neodolal a chytil sa chrbtovej plutvy.

„Vznikla totiž možnosť porovnať na fotografii rozmery. Žralok si to ani nevšimol, pokojne si plával ďalej. Je veľmi pokojný. Jediné, na čo si treba dávať pozor, je chvost. Nesmiete plávať príliš blízko. Nie že by chcel ublížiť, ale stačí, aby ním mávol a rozpúta menšie vlnobitie."

P. S.

Tento týždeň odletel Peter Áč na Kostariku. Po Mozambiku sa vraj netešil až tak ako pred ostatnými výpravami. Potápanie v podmorskom raji ťažko niečo tromfne.

FOTO - PETER ÁČ