Ani v roku desiateho výročia jedinečného triumfu New York Rangers v Stanleyho pohári 1994 to s týmto slávnym mužstvom nevyzerá inak, ako posledných šesť-sedem sezón. Jazdci sa pohybujú na takých miestach v rebríčku Východnej konferencie, z ktorých je rovnako ďaleko (či blízko) k postupu do play off, ako k vypadnutiu. To druhé sa Rangers prihodilo v spomínanom desaťročí šesťkrát za sebou, čo je klubový rekord. A to je už čo povedať, ak vezmeme do úvahy, že Rangers patria ku klubom zvaným „original six", teda zakladateľskej šestky a že práve prebiehajúca sezóna je ich sedemdesiatou ôsmou v poradí. Rangers nemajú v polovici sezóny nijakú istotu okrem tej, že ich postup do play off je znovu neistý.
Peniaze nie sú všetko
Pritom ťažko vyčítať manažmentu, trénerom a napokon i hráčom, že v úsilí dostať Rangers z tohto bludného kruhu na niečo zabudli, niečo podcenili, niečo nevyskúšali. Najčastejšie sa končí väčšina rozborov príčin konvenčným argumentom, že veľké peniaze nerobia veľké mužstvo. To je určite pravda, lenže v prípade Rangers celkom dobre nejde tie veľké peniaze ignorovať: hrá sa predsa v samom srdci Manhattanu.
Niežeby tam peniaze ležali na ulici, ale sú nepochybne bližšie, než k nim majú povedzme v Ottawe, aby sme ako príklad za ostatné použili mužstvo, ktoré hrá posledné sezóny skvelý hokej, ale vlani takmer zbankrotovalo. Veľké peniaze si, samozrejme, žiadajú veľké mená. A tých hrá či hralo v drese jazdcov požehnane: Gretzkým počnúc, Dionnom, P. Espositom, Kurrim, Parkom, Giacominom, Messierom, Lafleurom, Richterom, Leetchom nekončiac... Čo meno, to pojem blízkej i vzdialenej minulosti.
Takže politika kupovania hokejových hviezd, respektíve hotových hráčov, nie je v prípade Rangers nič nové. Pravda však je, že ani nič nové neprináša: ak nerátame rok 1994, naposledy Rangers dobyli Stanleyho pohár v sezóne 1939/1940. Dokopy ho vyhrali za tých takmer osemdesiat rokov v NHL iba štyrikrát. Z klubov zakladateľskej šestky je historicky na tom horšie len Chicago Blackawks, ktoré vyhralo pohár iba trikrát, naposledy v roku 1961.
Málo muziky
Povedané z iného uhla: pri druhom najvyššom objeme ročných výplat v NHL v tejto sezóne (77 018 715 dolárov) Rangers vynaložili za dosiahnutie jedného bodu 1 638 696 dolárov (pri 47 bodoch po 46 zápasoch pred utorňajšou odvetou s Bostonom). To je najviac zo všetkých klubov ligy. Inými slovami: Rangers platia najviac peňazí za najmenej muziky. Na porovnanie: Nashville Predators ako klub s najmenším objemom ročných výplat (23 172 500) „zaplatili" za jeden bod za rovnaké obdobie iba 445 625 dolárov. Pritom to vyzerá, že by im na rozdiel od bohatých jazdcov postup do play off tohto roku prvý raz v histórii klubu nemal uniknúť.
Samozrejme, uvádzané údaje nemusia mať veľkú výpovednú hodnotu a sú skôr na dokreslenie situácie. V tomto zmysle nám povie o výkonnosti a celkovom hernom stave mužstva viac fakt, že aj po desiatich rokoch sú najplatnejšími hráčmi tí, ktorí tvorili kostru jazdcov v onom triumfálnom roku 1994, teda Messier, Leetch a Kovaľov. A keby brankár Mike Richter nemusel pre zranenie pred touto sezónou predčasne ukončiť kariéru, nepochybne by bol jednotkou tak ako pred desiatimi rokmi. Takú situáciu v kádri nemá ani jedno zo súčasných mužstiev, ktoré sa pohybujú v popredí tabuliek divízií.
Prvé husle v rukách veteránov
To je vlastne najcharakteristickejším rysom súčasných Rangers: klasici hrajú prvé husle. Messier je najlepším strelcom mužstva (13 gólov), Leetch najproduktívnejším obrancom (18 bodov) a Kovaľov vedie celkovú tabuľku produktivity mužstva (35 bodov). Pritom práve jeho výkon je od druhého príchodu k Rangers vo februári 2003 predmetom kritiky. Z Pittsburghu totiž odchádzal v plnej forme s kvalitným priemerom 1,28 bodu na zápas, ale sezónu v staronovom drese zakončil pádom do podpriemeru 0,54 bodu na zápas. Samozrejme, tým jazdcom vôbec nepomohol a play off znovu odplávalo. V tejto sezóne je to o čosi lepšie (0,77 bodu na zápas), ale stále nie dosť, najmä dáva málo gólov (doposiaľ desať). To zatiaľ vyzerá tak na osemnásť gólov za sezónu, čo by bolo najmenej od sezóny 1996/1997, keď pre zranenie odohral iba polovicu sezóny.
Kovaľovov prípad nie je však jediným. Výkonnostný prepad po príchode do Rangers zažili či zažívajú aj ďalší hráči, ktorí prišli k jazdcom ako hviezdy či prísľuby: Lindros, Bure, Holík, Carter, Poti, Kasparaitis, Mironov i ďalší. Či je to tlakom prostredia, väčším pocitom zodpovednosti, to je ťažko povedať. Faktom je, že aj v tejto sezóne motor jazdcov nechce naskočiť. Doposiaľ ani raz nevyhrali trikrát za sebou. Ak to už vyzerá, že sa predsa len niečo urodí, príde knokaut.
Šance žijú
Ako napríklad v nedeľu 11. januára v zápase doma s Tampou Bay Lightning, ktorý jazdci prehrali v predĺžení 1:2. Takýto výsledok potom zatieni relatívne dobré výkony v dvoch víťazných zápasoch proti miestnemu rivalovi a zároveň konkurentovi v Atlantickej divízii New York Islanders. Rangers nemajú v danej situácii veľa možností. Hoci hrajú dobre proti divíznym súperom (doposiaľ majú sériu 7 - 1 - 1 - 1), strácajú na vedúcu Philadelphiu Flyers už dvanásť bodov. To je príliš veľa, aby reálne pomýšľali na postup cez víťazstvo v divízii, nehovoriac o tom, že tam hrajú ešte New Jersey Devils.
Takže im nezostáva nič iné, než zvýšiť obrátky a zabojovať o postup cez spodné priečky Východnej konferencie. Tam vyzerajú na ich najväčšiu konkurenciu Islanders a Atlanta, s ktorými majú doposiaľ pozitívnu sériu 3 - 1 - 0 - 0. Do konca základnej časti súťaže ich čaká s týmito súpermi ešte päť zápasov. Takže ak v nich jazdci zaberú a nepokazia nadlimitnú mieru iných zápasov, na siedmy pokus by im postup do play off nemusel uniknúť.
Autor: Igor Otčenáš (Autor je spisovateľ a hokejový publicista)
