Európsky ústavný konvent zlyhal na neústupčivosti dvoch myšlienkových blokov: Poľsko a Španielsko sa nechceli vzdať vydobytých výhod z vrcholnej schôdzky v Nice; Francúzsko a Nemecko zasa trvali na zmene hlasovacích euromodalít tak, aby aspoň čiastočne získali opäť postavenie, aké mali do tohto summitu.

Takmer ihneď po konventnom neúspechu začali mnohí nemeckí a francúzski predstavitelia na čele s kancelárom Schröderom a prezidentom Chiracom vyťahovať z priečinka staré známe plány o „Európe dvoch rýchlostí", „európskej avantgarde" či „sústredných eurokruhoch". Zámer bol jednoznačný: zástancovia intenzívneho európskeho zjednocovacieho procesu sa dajú dokopy a budú pokračovať v integrácii vo vyhliadnutých (politických či vojensko-bezpečnostných) oblastiach; nepolepšiteľní euroskeptici, prívrženci opatrnejšieho unifikačného prístupu alebo bojovníci za národno-štátne atribúty môžu zostať na doterajšom stupni zjednotenia starého kontinentu - ak budú chcieť, môžu sa kedykoľvek pripojiť k špici európskeho integračného peletónu. Pozorovatelia európskej politickej scény si začali klásť otázku, prečo Berlín a Paríž okamžite presedlali na nového strategického koňa. Že by sa za (možným) novým kurzom skrývala prízemná pomsta Varšave a Madridu za krach konventu? Pokus prinútiť ich s časovým oneskorením prijať návrh ústavy? Alebo ich odsunúť na druhú koľaj a pokračovať v zjednocovacom procese bez týchto večných kverulantov s hrdo vypätou národno-štátnou hruďou?

Hĺbavejší analytici sa však v duchu pýtajú, čo môže vskutku väziť za touto promptnou zmenou. Či nezastiera hmla Schröderových a Chiracových vyhlásení nejaký skrytý úmysel. Kľúčom k vyriešeniu rébusu bol pre nich pohľad na tohtoročný európsky rokovací kalendár. Koncom roku 2004 totiž musí Európska únia jednoznačne povedať, či otvorí členské vráta mimoriadne spornému kandidátovi.

Turecko síce podalo prihlášku do Európskej únie pred štyrmi desaťročiami, no kandidátsky proces sa dosiaľ nedostal ani cez prvú, formálnu fázu. V posledných rokoch nadobudli turecko-európske vzťahy (aj Schröderovým a Chiracovým pričinením) pomerne veľkú dynamiku. Európske dvere už nie sú pre Ankaru principiálne zahasprované. Jednou vecou je sľúbiť členstvo 80-miliónovému moslimskému Turecku, druhou potom vyrátať si ekonomický, politický, kultúrny a spoločenský dosah tohto kroku. Premýšľaví euroodborníci sa domnievajú, že pes je zakopaný v jednoduchej veci: Berlín a Paríž dostali strach z vlastnej odvahy a skrachovanie konventu bolo pre nich vítanou zámienkou prehodiť integračné výhybky k viacrýchlostnej Európe. Vznikli by štáty únie s rôznym integračným stupňom.

Týmto by Schröder a Chirac zabili dve muchy jednou ranou: zachovali by si imidž európskeho zjednocovacieho motora a súčasne by sa elegantne zbavili tureckej nočnej mory. Ankara by sa síce stala členom, ale na omnoho nižšej integračnej úrovni ako berlínsko-parížska avantgarda - samozrejme týkalo by sa to najmä oblasti poskytovania subvencií, slobody pohybu pracovných síl a ďalších háklivých problémových okruhov. Z tohto pohľadu sú Nemecko a Francúzsko vlastne vďačné Poľsku a Španielsku za ich tvrdohlavosť, len to nemôžu otvorene povedať.

Otvorená zatiaľ zostáva odpoveď na otázku, kto má pravdu - či stúpenci teórie pomstychtivosti alebo prívrženci hypotézy o tichom protitureckom komplote.

Autor: JÁN ŠALGOVIČ(Autor je publicistom a úradným prekladateľom, žije v Mníchove)