Próza Jeho žena Emmanue`le Bernheimovej z parížskeho vydavateľstva Gallimard získala v roku 1993 jednu z najsledovanejších cien francúzskej literárnej scény Prix Médicis. Bernheimová je tiež scenáristkou a lektorkou scenárov slávnych francúzskych filmov.
Claire má tridsať a je lekárka. Zmizla jej kabelka aj s kľúčmi od bytu - niekto jej ju musel ukradnúť. Dobrá príležitosť vymeniť zámku a dať zbohom doterajšiemu priateľovi Michelovi. Kabelka sa však nájde, donesie jej ju muž menom Thomas Kovacs. Stavebný podnikateľ, štyridsaťdva rokov, ženatý, dve deti. Stretávajú sa v kaviarni, až sa začne sled jedenaštvrťhodinových večerov, po ktorom Claire zhromažďuje škatuľky od použitých prezervatívov, jediné hmotné suveníry, viažuce sa na muža, po ktorom nezostáva nič telesné, ani len pach či vlasy.
Jeho žena je extrémne zhustený príbeh. Emmanue`le Bernheimová podľa všetkého podrobuje svoje rukopisy masívnym čistkám. Rozpráva v tretej osobe, no perspektíva jej rozprávania je perspektívou hlavnej postavy. Nič sa zvonka nevysvetľuje, neobhajuje ani nepredpokladá. Kým si Claire myslí, že jej kabelku ukradli, je ukradnutá, a až keď jej ju Thomas prinesie, omyl je zrušený. Tento zdanlivo egocentrický spôsob vnímania sveta, ktorý v skutočnosti máme všetci, narúša len Clairina lekárska prax a jej zaobchádzanie s pacientmi.
Clarine zmyslové vnemy sú veľmi intenzívne. Aj jej tušenia, väčšinou opodstatnené ukazujú, že jej život nie je ani trocha sústredený na ňu samu. To ona v tomto príbehu miluje príliš bolestivo. Inak o postavách nevieme takmer nič, poznáme len ich zvláštnu prítomnosť bez budúcnosti. Sú obrnené svojimi rolami, ktoré im umožňujú bezbolestne fungovať. Do svojej intimity nikoho nevpúšťajú. Miestom súkromia však už dávno nie je telo. To je bez tajomstva. Naopak, je z neho štít proti útokom do priestorov, ktoré sú uzavreté. Má svoje potreby, ktoré treba uspokojiť, a spojiť tak príjemné s užitočným. Hrozba, že si vás budú chcieť privlastniť, sa redukuje tým, že ponúknete telo. Zdá sa, že tá téma je dnes vo vzduchu ako máloktorá iná.
Vecný pohľad na úkony odcudzeného sexu francúzska literatúra pozná už niekoľko desaťročí. Bernheimová ho neobjavuje, u nej je prirodzenou súčasťou mimimalistického spôsobu rozprávania, ozvláštneného tým, ako sa vzdáva všetkého, čo by ho zaťažovalo - psychológie aj drásavého sentimentu. Všetko potrebné naznačuje neurotické kĺzanie medzi podmieňovacím a oznamovacím spôsobom, strach z toho, že o niekoho prídeme alebo že on príde o nás, panika, nemožnosť alebo neexistencia dôvodov prehovoriť, hromadenie náznakov a stôp, z ktorých sa majú stať spomienky. A koniec príbehu, ktorý nie je banálny, len logický, a pritom vo svojej logike prekvapujúci.
ANDREA PUKOVÁ
