Chlapcov doma aj vo svete poznajú podľa zamatových bordových vestičiek. Tento mesiac v nich spievajú kantátu Carla Orffa Carmina Burana v Slovenskej filharmónii. Okrem toho spolu s orchestrom Slovenského rozhlasu práve študujú náročnú rozsiahlu skladbu Oratórium Terezín od kanadskej skladateľky Ruth Fazalovej, ktorá ich má v januári navštíviť. FOTO - ARCHÍV BCHZ
Keď dirigentka Magdaléna Rovňáková založila v roku 1982 Bratislavský chlapčenský zbor, bola to u nás novota. Podobné zbory boli kedysi v katedrálach, chrámoch alebo pri cirkevných školách, no s komunistickými časmi celkom zanikli. Zachovali sa však vo východnom Nemecku, v Poľsku a dokonca aj v Rusku. Magda Rovňáková si teda zašla po rozumy do Lipska a odštartovala na zelenej lúke. Dnes jej zbor funguje na špičkovej úrovni.
Magdaléna Rovňáková prijíma deti po prvej triede základnej školy, keď už vedia čítať a písať, sú schopné prijať aj inojazyčný text a majú určitý hlasový rozsah. Ak sa chlapcovi podarí uspieť, prvý rok navštevuje prípravku, kde sa učí spevácku techniku a ľahšie skladby. Po roku prechádza do koncertného zboru. Popri tom môže navštevovať aj hodiny sólového spevu a klavíra.
„Všeobecnú hudobnú teóriu sa chlapci učia za pochodu. Špeciálne sa však venujeme tým, ktorí sa rozhodli študovať na konzervatóriu. Takmer každý rok sa jeden-dvaja vyberú na profesionálnu hudobnú dráhu," hovorí.
Získavanie chlapcov je cielená a systematická práca. Z prijatých však minimálne päť počas roka odíde. Dôvody sú rôzne - dieťa sa nevie začleniť do kolektívu, nedokáže byť aktívne, alebo má problém s nedomykavými hlasivkami či šelestom.
Pre chlapcov sú najlákavejšie festivaly v zámorí - deti precestovali už kus sveta. Doma sa im páči, keď účinkujú v opere a môžu sa obliekať do dobových kostýmov a parochní. Martin Babjak neprejde okolo nich bez toho, aby ich nepotľapkal po pleci. Cítia kolegialitu, a to sa im ráta. Navyše sú v obraze: keď im dirigent filharmónie povie - urobte diminuendo, vedia, o čo ide, vedia,že majú postupne stišovať hlas.
„Obdivujem ich, ako sa dokážu neskoro večer koncentrovať na spev a podávať plnohodnotné výkony. V opere Carmen sú na scéne o trištvrte na desať a spievajú vysoké áčka," hovorí dirigentka.
Aj pre profesionála môže byť zložité pochopiť, ako sa v tomto zbore s deťmi pracuje. V Amerike sa jedna hlasová pedagogička pýtala, ako vysvetľujú deťom, aby spievali tak krásne a nahlas.
„Dva večery sme sedeli a rozprávali sa o hlasovej technike, o rôznych spôsoboch, ako z detí hlas dostať. Pani len prikyvovala, a nakoniec sa opýtala - no a ako im to teda poviete?" spomína Magda Rovňáková.
Dostať sa ku kvalitným zborovým skladbám je dodnes problémom. Magda Rovňáková si vybudovala slušný archív aj vďaka tomu, že zbor mal možnosť cestovať po svete.
„Po roku 1989 sme konečne mohli nielen študovať, ale aj spievať sakrálnu hudbu," hovorí. „Nikdy som nedúfala, že táto hudba zaznie v našom podaní tam, kde patrí. Keď sa ma dnes niekto opýta, čo sme spievali predtým, veru, musím hlboko rozmýšľať." Chlapci sú hrdí. To, že chodia do zboru, už nie je smiešne ako pred pár rokmi. Vtedy nejeden z nich spev tajil, keď sa mu kamaráti vysmievali, že je baba.
„Sú to všetko poctivo vydreté výsledky. Okrem aplauzu prežívajú chlapci aj veľa napätia a starostí. Len oni vedia, čo za tým je," hovorí Magda Rovňáková.
Anketa
Chlapcov sme sa spýtali: Ako ste sa dostali do zboru? Čo sa vám tam páči?
Filip, 19 rokov:
„Som v zbore už desať rokov. Jasné, že som mal najprv predsudky - chlapec a spievať? Ale pani dirigentka povedala, že mám pekný hlas a zaradila ma do sopránu. Odvtedy som tu, akurát som sa za tie roky presunul do tenoru. Mám rád černošské spirituály, alebo keď spievame backround s nejakou speváckou hviezdou. No a dobré je aj spoločné spievanie s babami."
Andrej - 13 rokov:
„My sme si s mamou všimli v škole leták na konkurz. Mne sa to veľmi nepozdávalo. Zo začiatku som sa aj bál, ale nakoniec som zaspieval a zobrali ma. Postupne sa mi to začínalo páčiť, sú tu celkom fajn chlapci."
Peter - 21 rokov:
„Stíham zbor aj popri práci. Som tu šestnásť rokov, najmenších už skoro nepoznám. Spieval som vo všetkých hlasoch okrem tenoru. Po ročnej prestávke som skončil medzi basmi a tu sa cítim najlepšie."
Timotej - 14 rokov:
„Občas je ťažké dodržiavať termíny, ale učím sa byť presný. Pani dirigentka si na to veľmi potrpí. Ak sa chcem dostať do zostavy, musím makať. Teraz sa chystáme do Paríža, už sa veľmi teším. Je fajn, keď sú to výmenné pobyty a bývame v rodinách, hlavne keď ide o dievčenské zbory. Spievame veľa, často cez víkendy a niekedy aj cez prázdniny. Ale som rád. Na našej škole sa veľký dôraz na hudobnú nekladie. Učiteľka donesie rádio - a púšťajte si, čo chcete."
Tomáš - 12 rokov:
„Keď som ešte chodil do škôlky, prišiel jeden pán, zahral nám nejaké stupnice a my sme zaspievali. Na druhý deň nám zavolali domov a bol som v zbore. Inak chodím na základnú školu s rozšírenou hudobnou výchovou. Niektorí moji kamaráti mi občas hovorievajú, že by tiež chceli chodiť do zboru. Trochu mi závidia, že chodím po svete."
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
