Jaap de Hoop Scheffer ešte ako holandský minister zahraničia diskutoval vlani na Prešovskej univerzite o vstupe Slovenska do Európskej únie. V pozadí minister zahraničia Eduard Kukan. FOTO - ČTK
po anglicky, nemecky a po francúzsky takmer rovnako plynule ako rodnou holandčinou. A to sa mu zíde, pretože NATO je dnes babylonom názorov na základné otázky vojny a mieru.
Aliancia, kde pán Scheffer 5. januára prebral kormidlo, je dnes úplne iná ako tá, ktorá vzišla z posledného summitu v Prahe pred piatimi rokmi. Vtedy boli operácie mimo Európy prakticky tabu, dnes NATO vedie misiu v Afganistane a pomáha Poľsku v Iraku. Aliancia sa vtedy takmer vôbec nezaoberala terorizmom či šírením zbraní hromadného ničenia; dnes sú to hlavné úlohy, pre ktoré NATO vytvorilo špeciálne jednotky rýchleho nasadenia. Georgeovi Robertsonovi sa podarila neľahká úloha - presvedčiť spojencov o potrebe reagovať na nové hrozby a nové medzinárodné prostredie aspoň čiastočne.
Spojenci stále nie sú zajedno v dôležitých „detailoch": kedy použiť silu, ako, proti komu a na základe akých kritérií. To sa týka hlavne citlivej otázky vojenských operácií proti jadrovým a biologickým zbraniam, nie nepodobným vojne v Iraku. V princípe všetkých 19 (čoskoro 26) členov súhlasí, že občas bude treba použiť silu proti teroristickým skupinám či krajinám, ktoré sa pokúšajú získať zbrane hromadného ničenia. Ale vojna v Iraku jasne poukázala na problémy: dá sa veriť spravodajským službám, že ich uzávery sú podložené faktami? Ak áno, tak koho službám? Americkým? Francúzskym? Nemeckým? A kto rozhodne, kedy by ešte fungovala diplomacia, a kedy už musia prehovoriť zbrane? A ak už zakročiť, tak len proti samotným zbraniam či aj proti režimom, ktoré ich vyvíjajú? Od čias invázie Iraku už síce nastal určitý pokrok k zhode, ale stále nie dosť na to, aby zaručil spoločný postup v prípade budúcej krízy.
Čo sa vie o Schefferovom postoji? Holandsko je tradične proatlantické v tom zmysle, že vníma USA a Kanadu ako nedeliteľnú súčasť bezpečnosti Európy. Proatlantické však neznamená proamerické. Sám Scheffer vo funkcii ministra zahraničných vecí (2002-2004) pôsobil dosť neutrálne. Holandsko síce podporilo vojnu v Iraku, ale nepodpísalo známy otvorený list ôsmich šéfov vlád, ktorým sa Veľká Británia, Španielsko a šesť ďalších európskych krajín pridalo na stranu USA. Scheffer sa tak vyhol zatiaľ škaredej vnútroeurópskej hádke o obrane, čo mu zrejme zachránilo džob ako šéfovi NATO. Inak by ho totiž Francúzsko a Nemecko vnímali ako skompromitovaného.
To však neznamená, že nový generálny tajomník nemá vyostrené názory. V prednáške, ktorá sa uskutočnila už po jeho nominácii do funkcie, zdôraznil potrebu „ozbrojenej intervencie (proti šíriteľom jadrových a biologických zbraní) v situáciách, keď zlyhá prevencia". V diplomatickom lexikóne sa tak postavil bližšie k Veľkej Británii a USA, ako k pacifisticky naladenému Nemecku či Belgicku.
Kľúčom k úspechu nového generálneho tajomníka bude trpezlivá práca so spojencami - bude sa treba baviť o možných scenároch, krízach a očakávaných reakciách, a takto postupne vybudovať plnú podporu vlád a verejnosti pre nové misie NATO. Tu sa bude pánovi Schefferovi hodiť znalosť francúzštiny - práve Francúzsko často pláva proti prúdu; Paríž dlho oponoval snahám NATO rozšíriť pole pôsobnosti mimo Európy a do poslednej chvíle blokoval aj misiu v Afganistane.
V konečnom dôsledku bude ale Schefferovo pole pôsobnosti obmedzené. Šéfovia NATO sú skôr manažéri ako generáli; môžu sa pohybovať len v medziach prianí členských štátov. Otázky použitia sily proti šíriteľom zbraní hromadného ničenia si musia najskôr vyriešiť jednotlive vlády. O konečnej úlohe NATO v boji proti novým hrozbám bude rozhodnuté v Paríži a Washingtone, nie v Bruseli.
Autor: TOMÁŠ VALÁŠEK(Autor je riaditeľom Bruselskej pobočky americkej výskumnej organizácie Stredisko pre obranné informácie - Center f
