V tom minime humoristicko-satirickej literatúry, ktorou sa naša spisba veru nemôže chváliť - ale božekať tiež netreba, veď čo chýba v literatúre, obyčajne nahrádza realita - pôsobí kniha poviedok Olivera Bakoša O učiteľoch a ľuďoch (Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Levice 2003) ako čosi výnimočne osviežujúce, tým väčšmi, že autor sa zaoberá dneškom. Ak si jeho debutový román Katedra paupológie (2001) vzal na mušku prednovembrové pomery a poriadne skarikoval výučbu marxizmu a vysokoškolské prostredie vôbec, poviedky sú smutnosmiešnym obrazom súčasnosti a tiež sa sčasti inšpirujú naším školstvom. Už názov knihy vydeľuje učiteľov ako nejakú zvláštnu odrodu tvorstva a Bakoš vie, prečo to robí, lebo je sám vysokoškolským pedagógom a má dosť osobných skúseností s týmto odborom.
Trinásť poviedok v jeho knihe sa tematicky viaže na veci každodenného života, začínajúc mestskou hromadnou dopravou cez postavenie učiteľov, cestovný ruch až po vyučovanie angličtiny. Oliver Bakoš nevymýšľa atraktívne príbehy, jeho doménou je skôr rozvinutá anekdota, na ktorej potom raz šikovne, inokedy menej šikovne hyperbolizuje svoje postrehy, poznámky alebo humorizujúce úvahy o príslušnej téme.
Na bratislavskej mestskej hromadnej doprave sa zdanlivo nedá nájsť už nič, čo by sa nebolo stalo predmetom kritiky, no Bakoš ide vo svojej predstave ešte ďalej. Vychádzajúc z konkrétnej situácie na Mudroňovej ulici, vymyslel si Spoločnosť pre vypustenie autobusu mestskej hromadnej dopravy do voľnej prírody a cez jej činnosť doviedol myšlienku osobnej dopravy ad absurdum, keď napríklad vloží do úst koaličného predstaviteľa vetu, že „zadymením prírody nastáva menej dymu v meste a deti tu budú zdravšie".
V inej poviedke predstavil dvoch bezdomovcov mudrlantov, ktorí milujú Slovensko a uvažujú, ako mu pomôcť, „cestovateľské" poviedky o Bangkoku a Korfu sú skôr čisto zábavnými epizódami, kde sa spoločenský aspekt uplatňuje iba nepatrne. Ak len neberieme do úvahy, že v prípade opitého turistu na Korfu, ktorý zabudol, kde je ubytovaný, chcel autor asi zosmiešniť typickú slovenskú náturu. Alebo v poviedke Spoveď domového psa inú slovenskú vlastnosť, závisť.
Vážnejšie či závažnejšie terče pre satirickú streľbu si Bakoš vybral v poviedkach učiteľských. Je to najmä Abstinencia, Register trestov a Studená vojna na strednej škole. Prvá predstavuje učiteľa, ktorý je „postihnutý" čítaním a kupovaním kníh a toto „čudáctvo" má zhubný vplyv na životnú úroveň rodiny, v druhej autor vychádza z premisy, že z učiteľského platu sa dá ťažko vyžiť, a preto je každý učiteľ potenciálnym zločincom, musí teda pravidelne predkladať výpis z registra trestov. A témou tretej poviedky je konfrontácia názorov na vyučovanie angličtiny, spor konzervativizmu s progresivitou, zosobnený zástupkyňou riaditeľky a mladou učiteľkou.
Bakoš, ako napokon každý satirik, zveličuje, no každá poviedka má reálny základ, neobsahuje nič samoúčelné a v určitom zmysle možno hovoriť o satire politickej.
Zvláštnu pozornosť si zasluhuje štylistická a jazyková rozmanitosť jeho prózičiek, ktorú určuje prostredie, kde sa odohrávajú, povolania a typy postáv. Funkčne využíva hovorovú reč, jazyk ulice, vojenský strohý štýl - v originálne poňatej humoreske Čierna diera - metaforizované profesionalizmy (tými je až nadmerne preplnená scéna dobýjania Renátky v hotelovej izbe v Bangkoku, kde sa ju usiluje vyzliecť mladý slovenský podnikateľ), ľudový írečitý jazyk (Rasista) alebo skomolená slovenčina vo vydarenej poviedke Vegetariáni.
Žáner humoristicko-satirickej prózy získal teda nového autora. Núdzu o námety nebude mať celkom určite.
