V celej histórii dvoch najslávnejších svetových prekážkových dostihov - Grand National Steeplechase of Liverpool (1836) a Veľkej pardubickej steeplechase (1874) - sa len jedinému džokejovi podarilo vyhrať oba. Anglický džokej George Williamson triumfoval v Aintree v roku 1899 s dvanásťročným valachom Manifestom, v Pardubiciach v roku 1890 s päťročným Alphabetom a v roku 1893 so sedemročným Hadnagym.
V roku 1996 mohol tento úspech vyrovnať skvelý írsky prekážkový jazdec Richard Dunwoody, ktorý liverpoolske dostihy vyhral dva razy (1986 s West Tipom a 1994 s Minnehomom) a pri lesíku Cvrčkov sa posadil do sedla favorita It's A Snipa. Jedenásťročný ryšavý valach triumfoval na Veľkej v predchádzajúcom roku na chrbte so svojím trénerom Charlie Mannom, ktorý veľmi chcel prvenstvo obhájiť, a preto do sedla svojho štvornohého zverenca angažoval skvelého britského šampióna.
Rodáka z Belfastu, ktorý v nedeľu 18. januára oslávi 40. narodeniny, v tom čase považovali za najlepšieho britského prekážkového jazdca, mal na svojom konte už 1260 víťazstiev, pričom okrem spomínaných triumfov na Veľkej národnej steeplechase v Liverpoole vyhral aj cheltemhamský Zlatý pohár (1988 s Charter Partym) a Prekážky šampiónov (1990 s Kribensisom).
Slávne dostihy sa dlho vyvíjali v prospech temperamentného Íra a It's A Snipa, ktorý udával tempo a ešte do lesíka Cvrčkov vbiehal na prvej pozícii. Tam však nečakane zaútočil podceňovaný polokrvník Cipísek na chrbte s Vladislavom Snitkovským a 106. reprízu Veľkej po skvelom finiši vyhral pred Irish Stampom (dž. Norman Williamson) a It's A Snipom.
Dunwoody si z prehry očividne nič nerobil a v intenciách povesti šoumena s úsmevom tvrdil, že pardubické dostihy sú „normálne" a nevybočujú z radu bežných stíplov, bezproblémová je vraj aj Taxisova priekopa a jediné, čo mu na trati prekážalo, boli malé a veľké záhradky a nepríjemná ornica.
„Určite sa ešte do Pardubíc vrátim a potom Veľkú vyhrám," tvrdil s istotou a rýchlo odišiel do pripraveného auta, ktoré ho odviezlo na pražské Ruzynské letisko.
Richard Dunwoody dosiahol prvé víťazstvo 4. mája 1983 v Cheltenhame na chrbte Game Trusta. Celkom ich počas sezóny nazbieral len štyri, ale odborníci už vtedy predpovedali devätnásťročnému jazdcovi veľkú budúcnosť. Mladík ich totiž upútal skvelým sedom, taktickým myslením a neobyčajnou odvahou, na ktorú však počas kariéry veľa ráz doplatil zraneniami. Pretože hlavnú sezónu majú na ostrovoch prekážkové dostihy od jesene do jari, letá prežíval ako pacient a rekonvalescent, ako rozhlasový a televízny komentátor dostihov, dopisovateľ turfových časopisov, ale aj na divých zábavách v baroch a účastník rôznych automobilových pretekov.
Napriek búrlivému životu dokázal trikrát vyhrať britský šampionát prekážkových jazdcov (1993 -1995), počas desiatich sezón (1990 - 1999) každý rok zaznamenal viac ako sto víťazstiev, pričom jazdeckú kariéru skončil 5. apríla 1999 s kontom 1887 prvenstiev, ktoré dosiahol na 10 454 dostihoch.
Vráťme sa však ešte raz do Pardubíc, kam prišiel Richard Dunwoody znovu v roku 1998. Ako inak, aj teraz prišiel do mesta medovníkov na poslednú chvíľu, len dve hodiny pred štartom 108. veľkej pardubickej steeplechase. Pritom angažmán na chrbát favorita - deväťročného írskeho valacha Risk of Thundera - dostal od svetoznámeho herca Seana Connoryho.
Dunwoody si však bol istý svojím jazdeckým umením a pardubickou skúsenosťou spred dvoch rokov, pokojne v padoku vyskočil na chrbát favorita a spolu s ostatnými súpermi sa odobral na miesto štartu. Nezaregistroval pritom, že pri lesíku Cvrčkov sa udiali niektoré podstatné zmeny, z ktorých hlavnou bola zmena kurzu a dobeh do cieľa na pravú ruku. V závere nešťastne spadol. Nádej na vyrovnanie rekordu George Williamsona z roku 1900 bola nenávratne preč.
Tridsaťpäťročný Richard Dunwoody sa rozlúčil s dostihovým sedlom, ale nie so športom. V roku 2001 sa pridal k britským fanatikom, ktorí sa rozhodli usporiadať preteky družstiev k severnému magnetickému pólu. Prípravu na súťaž začal v mrazničke istého londýnskeho obchodného domu, kde medzi prepravkami so zmrzlinou, mrazenou fazuľou a vysokozdvižnými vozíkmi pri mínus 25 stupňoch Celzia začal s aklimatizáciou na extrémne polárne podmienky.
„Mojím hlavným cieľom je dostať sa na ten pól ako prvý. Je to ako pretekať na Veľkej národnej v Aintree alebo na Zlatom pohári v Cheltenhame," vyznal sa reportérom o svojom cieli Dunwoody.
V apríli minulého roku 560 kilometrov dlhé preteky k severnému magnetickému pólu v kanadskom Resolute Bay odštartovali. Dunwoodyho tím však nevyhral. O dva roky budú mať reprízu, takže šanca na víťazstvo trvá.
